Z jednoizbového bytu v Poprade sa s rodinou v roku 1999 presťahovali do Veľkého Slavkova. Manžel pracoval pôvodne ako vyhadzovač v nočnom bare a robil bojové športy. Neskôr od akéhokoľvek násilia upustil a vyštudoval teológiu. Do Veľkého Slavkova išiel ako misijný pracovník medzinárodného centra evanjelickej mládeže Ichtys.    

„Ja som bola na materskej, najmladšia dcéra mala 6 týždňov, dvaja synovia začali vo Veľkom Slavkove chodiť do škôlky,“ hovorí Eva Gurková. Udomácniť sa v dedine s asi tisíckou obyvateľov nebolo pre ňu jednoduché. „Je to bývalá nemecká dedina, z ktorej po roku 1945 vysťahovali Nemcov. Do domov, ktoré po nich ostali, nasťahovali služobníctvo a jednoduchých ľudí. Mnohí si nevedeli nájsť prácu, zázemie, nevedeli fungovať.  V čase, keď sme sa prisťahovali, bol tam alkohol veľký problém a onedlho sme to pocítili aj v našej domácnosti,“ hovorí.

Vo Veľkom Slavkove opravili bývalú evanjelickú školu a mnohé deti z dediny sa skamarátili so Stanom a jeho rodinou. „Rozprávali nám ako žijú, o rodičoch alkoholikoch. Bol tam chlapec, ktorého otčim zbil mamu a keď ju syn bránil, mama sa zastala otčima, nie syna. On skončil na ulici,“ hovorí Eva Gurková. Komplikované rodinné vzťahy v dedine ovplyvnili ich život. „Sme veriaci, nikdy sme dom nezamykali. Hocikedy sa mi stalo, že keď som ráno   vstala a šla deťom robiť raňajky, zistila som, že u nás spí nejaké cudzie dieťa. Utiekli z domu a prišli k nám, stalo sa to pravidlom,“ vraví.

Raz im napísali rozlúčkový list deti vo veku 15 až 16 rokov. Rodičia ich vyhodili z domu, že nemajú chodiť do školy, ale že sa majú ísť živiť samé. „Keď sme sa o tom s nimi neskôr rozprávali, chystali sa do Bratislavy skúsiť šťastie. Hrozilo, že sa z dievčat stanú prostitútky. Manžel s tým mal ako bývalý vyhadzovač skúsenosť. To sme nemohli dovoliť,“ vysvetľuje Eva.  

Deti do Bratislavy neodišli, ostali bývať u Gurkovcov. „Mala som vtedy 28 rokov a myslela som si, že to rodičov prejde. Nevedeli sme presne, čo to obnáša, ale s manželom sme na to mali rovnaký názor a spoločný cieľ,“ hovorí. Onedlho mali v dome štyri vlastné a desať nevlastných detí. Často nevedeli, ako ich nakŕmia.

Eva Gurková bola na materskej, manžel ako duchovný zarábal asi 170 eur.    „Dodnes neviem ako sme to zvládli. Modlili sme sa a verili na zázrak,“ hovorí. Zázrak prišiel v podobe ľudí, ktorí im priniesli šaty pre deti, či potraviny, jeden blízky známy im v čase najväčšej núdze daroval 5000 korún, teda si 170 eur. Inú cestu nevideli. Eva Gurková nedokázala pochopiť, že rodičia svoje deti nenavštívia ani na Vianoce, aby im doniesli aspoň banán.

Povesť miesta, kde vám vždy pomôžu, sa šírila rýchlo. Okrem dievčat a chlapcov u nich prespávali aj týrané matky. Tak im poradili, aby sa zaregistrovali a od roku 2005 vedú oficiálne útulok, čím získali aj dotáciu od štátu. Gurkovci vyštudovali sociálnu prácu, Eva Gurková si urobila diplomovú prácu na tému týrané ženy a týrané rodiny.

Dnes vedú Dom na polceste. Manžel ako riaditeľ, Eva Gurková ako sociálna pracovníčka. Dom na polceste je už len pre chlapcov a mužov do 30 rokov, pretože spoločné bývanie s dievčatami bolo náročné. Dievčatá posielajú inam. „Najnáročnejšie je naučiť tých chlapcov pracovať. Niektorí to zvládli len dve hodiny a ušli, nemajú žiadne návyky a disciplínu, mnohí majú aj psychické problémy,“ vysvetľuje Eva a ráta, že dnes je u nich asi 25 chlapcov a mužov. Nedávno im schválili projekt na tri roky. V opravenej budove chcú zriadiť mini priemyselný park so stolárskou a zámočníckou dielňou, aby mohli svojich chlapcov naučiť pracovať a postaviť sa na vlastné.

Zmenou si musela prejsť aj ich rodina, ktorá vždy fungovala s mnohými cudzími deťmi pokope. „Najprv sme si urobili pravidlá, aby sme občas boli aj sami ako rodina. Mali sme čas od 17-19.00 hod, keď bola kuchyňa vyhradená iba pre rodinu Gurkovcov. Ale málokedy sa to dodržiavalo, tak sme skôr chodili do mesta na zmrzlinu alebo do Tatier, aby sme sa mohli rozprávať aj s našimi deťmi,“ vysvetľuje. Keď mali dvaja starší synovia 14 rokov, padlo rozhodnutie. Sťahujú sa do vlastného a do práce budú len dochádzať.

Deti však s odstupom času spomínajú na Veľký Slavkov ako na najlepšie obdobie života. Hoci synovia vyštudovali manažment, obaja sa nadchli pre sociálnu prácu. „Keď máme z času na čas s mužom voľno, okamžite nás zastúpia a veľmi tou prácou žijú,“ hovorí spokojne Eva. 

Za viac ako desať rokov, čo útulok oficiálne vedú, pomohli asi 200 mladým ľuďom. „Mali sme chlapca, ktorý k nám prišiel z detského domova s jedným ruksakom. Potom si spravil maturitu a minulý rok sme mu boli na promóciách, dokončil špeciálnu pedagogiku pre mentálne postihnutých. Zistil, že má sedem súrodencov a dvoch z nich našiel v detskom domove. Dnes u nás pracuje ako účtovník a súrodencov si osvojil a stará sa o nich,“ hovorí Eva Gurková, čo im dáva silu veriť v to, čo robia.

(Obsah vznikol v spolupráci s Nadačným fondom Telekom)

Salón: DNJ Beauty&Style

Vlasy: Martina Kališová

Vizáž: Zuzana Zvončeková

Oblieka: Marina Rinaldi

Pozrite si premenu aj na videu Stana Stehlíka:

Prečítajte si aj Zmenili sme speváčku, ktorú učila koučka Madonny a Stinga