Zoznamy súdruha Žinčicu

Ktorý kreatívec ešte nevedie kurz písania alebo ho aspoň neabsolvoval, nech sa hlási u súdruha Žinčicu! Nie, toto nemá byť kritika existencie, či nebodaj úrovne takýchto kurzov. Vlastne, toto vôbec nemá byť kritika. Je to iba také malé zamyslenie sa nad tým, aké nezmyselne verné dokážu byť stereotypy. Nadrozmerné dôkazy vidím niekoľkokrát do týždňa, keď si cestu autobusom krátim analýzou billboardov. Niektoré mimoriadne nevydarené slogany sa mi usadia v hlave a rotujú tam dovtedy, kým ich nepreštylizujem.

Viem, ľahko sa mi kritizuje, keď som nezažila utrpenie mladého či vekovo pokročilejšieho kreatívca, ktorý dlhé hodiny zúfalo hľadá tie jedinečné, výstižné slová a zoraďuje, navlieka ich na vetnú šnúru. (Či ich skôr na tej šnúre vešia ako kat odsúdencov). A rovnako netvrdím, že môj talent na vytváranie sloganov by tromfol aj takého marketingového mága akým bol David Ogilvy.

No naspäť k stereotypom. Práve tie dokážu pokaziť aj ten najvycibrenejší reklamný slogan. Stereotypy predstáv, kde pivo roznáša prsnatá blondína a na propagáciu sprchového gélu má monopol orosený tmavovlasý Adonis s veľavravným poloúsmevom. Stereotypy predstáv, že žena je úbohou, poľutovaniahodnou bytosťou, ktorú dokáže rozpáliť a do neba vyniesť výlučne pocit z nakupovania, novej sedačky či tlakového hrnca. A muž, to je len podpapučový brbľoš, ktorý sa svojej ženy potrebuje aspoň na chvíľu zbaviť, tak ju ochotne odvezie na najbližší, a vôbec nie opustený nákupný ostrov, aby si tam s jeho kreditkou (prípadne s kontaktom na najbližšiu expresnú pôžičkovňu) zašantila s ďalšími nákupnými maniačkami. 

Ach jaj, tie zoznamy súdruha Žinčicu by mal niekto prelustrovať. Možno by sa v nich našli skutočné talenty, ktoré síce neabsolvovali kurz tvorivého písania, zato vedia, že pri verejnom reklamnom slogane typu – k novému bytu vám dáme aj darček pre vaše polovičky, by už mala zbystriť pozornosť dokonca aj mravnostná polícia.

 

Prečítajte si aj Darovala som si jeden deň