Agáta Petrakovičová je žena mnohých rolí – predstaviť ju možno viacerými spôsobmi. Ako historičku, muzeologičku, riaditeľku Slovenského národného múzea – Múzea Ľudovíta Štúra v Modre. Ako ženu, ktorá hrala bábkové divadla a dnes rada maľuje na sklo. No a v neposlednom rade ako človeka, ktorý sa dlhé roky venuje Modre, regionálnej pamäti a príbehom ukrytým v predmetoch.
Agáta Petrakovičová napísala Líc pohľadníc
Je autorkou knihy Podenka, spoluautorku detskej knihy Svet je kvet a najnovšie ju spoznávame ako spisovateľku, ktorá sa v knihe Líc pohľadníc pozrela na staré pohľadnice z tej strany, ktorú si väčšina ľudí všimne až ako druhú. Nevšíma si obrázok, panorámu mesta, kostol, ulicu či námestie. Pozorne si prezerá text, rukopis, adresu, známku, pečiatku a pár viet, ktoré kedysi niekto poslal niekomu inému.
„Pohľadnice v múzeu máme ako múzejný exponát. Keď niekto príde a prinesie svoju zbierku, pristupujem k nej ako k múzejnej zbierke. Naopak, tie, ktoré sa mi dostávajú do rúk doma, vnímam inak. Manžel je zberateľom historických pohľadníc a tak sa u nás hromadia škatule plné skvostov. Nové prírastky podvedome hneď otáčam na druhú stranu, vždy ma zaujíma text,“ hovorí Agáta Petrakovičová.
Zo zbierky jej manžela Juraja Petrakoviča pochádzajú aj pohľadnice, ktoré sa stali východiskom novej knihy. Líc pohľadníc je séria krátkych próz, ktoré vychádzajú z reálnych historických pohľadníc, z niekoľkých slov na zadnej strane dokážu vystavať celý ľudský osud. Slúžka čakajúca na sľúbenú lásku, deti v sirotinci, chlapec pri nedeľnom obede, maliarka keramiky, železničiarka, dievčatá v škole, chorý muž v nemocnici — všetci títo ľudia by mohli zostať len menom, adresou a útržkom správy. Autorka im však dáva druhý, literárny život.
Najskôr si všíma fakty, potom príde fantázia
„Vždy si všímam poštovú známku, lebo na pečiatke je rok, kedy bola pohľadnica poslaná. No a hneď potom text, odkaz, čo tam odosielateľ napísal. Čo tým myslel a chcel povedať, kde asi bol… Až neskôr prichádzajú príbehy,“ hovorí Agáta Petrakovičová.
Ako historička a archivárka vie čítať pramene, rukopisy, fragmenty a náznaky. „Moja profesia a vzájomné prepojenie človek-historik-archivár, mi pomáha udržiavať si odstup od listového tajomstva. Keď som v minulosti spracúvala nejakú tému, často som pracovala s osobnou korešpondenciou, ktorú bolo nutné čítať. Často som sa tak veľa dozvedela o človeku. Vtedy som obyčajne zbystrila pozornosť, bolo to niečo, čo ma posúvalo ďalej,“ vraví.
Aj preto v jej knihe pohľadnica nie je len starý papier. Je to malý dôkaz, že niekto kedysi čakal, túžil, lúčil sa, prosil, klamal, hanbil sa alebo si chcel jednoducho pripomenúť niekoho blízkeho. Z dnešného pohľadu, keď správa príde za sekundu, je pohľadnica symbolom času, ktorý sa nedá urýchliť. Pre Agátu Petrakovičovú však nie je len symbolom čakania.
„V čase môjho detstva sa pohľadnice písali častejšie. Mrzí ma, že dnes to tak nie je. Moja dcéra mi napríklad vždy pošle pohľadnicu, keď niekam cestuje. Pre mňa je symbolom spolupatričnosti, rodiny. Doma sme si zvykli posielať pohľadnice spolu s korešpondenčnými lístkami.“
Výber pohľadníc
V knihe sa opakovane objavuje Modra a jej okolie. A to nie náhodu. Manžel autorky sa špecializuje práve na pohľadnice Modry a okolia, preto sa v ich domácej zbierke nachádzajú pohľadnice, z tohto regiónu. Autorka knihy Líc pohľadníc vybrala z množstva tie so slovenskými a českými textami, rozhodujúce bolo, či ju obsah osloví. Jedna veta. Adresa. Meno. Náznak príbehu.
Knih Líc pohľadníc si môžete kúpiť ONLINE tu:
„Nebola to prvoplánová práca. Priniesla so sebou aj veľa dohľadávania informácií. Napríklad adresa Stolní spoločnosti. Hneď som sa pustila do čítania a pátrania. Ako historička som zisťovala, či naozaj existovala takáto spoločnosť. Zistila som, že jedna bola aj v Prahe a jej členom bol dokonca Karel Čapek. Táto spoločnosť bola vysoko intelektuálna, kritická a trochu i dekadentná, nuž som sa inšpirovala. Alebo Feribáči, ktorý bol delostrelcom. Zistila som, že v Bratislave bol delostrelecký spolok a príbeh bol hotový. Pri každej pohľadnici bolo čo študovať a proces bol iný,“ opisuje Agáta Petrakovičová.
Hoci ide o literárne príbehy, autorka do nich premietla aj skúsenosti z terénnych výskumov a z profesionálneho života. „Ako historička sa venujem rôznym témam a stretávam sa so zaujímavými ľuďmi. Mám veľa materiálu z terénnych výskumov. Mnohé príbehy sú veľmi silné, no pri odbornej práci ich nemôžem využiť. Viaceré dostali miesto v knižke. Boli to, samozrejme, iní ľudia – ľudia z pohľadníc, ale za nimi stoja moji reálni ľudia.“
Silné ženy v knihe
Silnou témou knihy sú ženy. Nie veľké hrdinky z učebníc, ale slúžky, dievčatá, manželky, matky, ženy v práci, ženy v službe, ženy, ktoré niesli každodennosť. Agáta Petrakovičová priznáva, že to bol tak trochu zámer.
„Snažila som sa do príbehov vtesnať ženu, je to téma, ktorá ma osobne oslovuje. Ženská otázka na prelomí 19. a 20. storočia je moja obľúbená oblasť. Ženská otázka u mňa akosi rezonuje. Postavenie žien v medzivojnovom období bolo naozaj náročné a chcela som, aby sa to v knihe odzrkadlilo,“ hovorí.
Aj preto Líc pohľadníc nie je nostalgická kniha o starých dobrých časoch. Je v nej humor, vône kuchýň, cukrární, vína, pivníc a záhrad, ale aj chudoba, služba, hanba, nerovnosť, samota a tvrdosť doby. Autorka svojím postavám načúva, niekedy v ich reči počuť aj hlasy jej blízkych.
„V mnohých dialógoch sa ozýva napríklad moja babička, otec a manželovi starí rodičia. Babička rada rozprávala príbehy a rozprávky. So sestrami sa stretávali na pivničných schodoch. Zaváranie uhoriek, lúskanie fazule bolo dôvodom mnohých stretnutí, kde sa veľa rozprávalo, a bolo to čarovné obdobie.“
Čo je možné prečítať z písma
Rukopis je pre Agátu Petrakovičovú samostatným príbehom. Niekedy ho musí čítať s lupou, inokedy z neho cíti rýchlosť, úhľadnosť, povahu či rozpoloženie pisateľa.
„Mnohé pohľadnice som čítala s lupou. Ako študovanú archivárku ma učili čítať rôzne rukopisy. Viete tak zistiť, či pohľadnicu niekto písal len tak narýchlo. Ženské rukopisy sú omnoho úhľadnejšie. Niekedy je veľmi ťažké prečítať text, ktorý písal niekto iný, aj keď je možné naučiť sa to,“ vraví Agáta Petrakovičová.
Keby si mohla dopisovať s niekým z minulosti, vybrala by si napríklad Máriu Zochovú. Ženu spojenú s Modrou, sirotincom a verejnou pomocou. Manželku národovca a evanjelického biskupa Samuela Zocha. „Rada by som si vymenila listy s Marienkou Zochovou. Bola pre mňa inšpiratívnou a zaujímavou osobnosťou. Angažovala sa vo verejných zbierkach, sociálnej práci i v sirotinci. Pomáhala sirotám a cudzím ľuďom po strate jediného syna ako vládala do vysokého veku. Zaujímalo by ma, aká v skutočnosti bola a čo jej dávalo silu. A možno by som jej len poslala pozdrav,“ uzatvára autorka knihy Líc pohľadníc.
Je to kniha, vďaka ktorej možno aj vy pošlete niekomu pozdrav. Reálny alebo imaginárny do minulosti, niekomu, kto tu bol pred nami a už nemôže odpovedať. Je to kniha o tom, ako veľa po nás zostáva, ak si niekto odloží pár našich viet, ktoré sa dajú znovu prečítať — a z nich si niekto vyskladá a predstaví celý náš život.
Rozhovor s autorkou si môžete vypočuť tu: