Až vtedy by gadžovky kukali…

 

Na dedine bývam viac ako 20 rokov. Narodila som sa tu, moji rodičia sa tu narodili, moji starí rodičia sú tiež z dediny. Obce sa už menia a postupne sa stávajú stále viac anonymnými. To je fajn, už nemusíte poznať každého. Nemenia sa však pravidlá slušného správania. Či žijeme v meste alebo na dedine.

Od útleho detstva mi bolo vštepované, že je slušné pozdraviť sa. Keď prídem do obchodu, keď prechádzam okolo detského ihriska, keď niekoho stretnem. Občas sa mi to omylom stane aj v meste, že sa pozdravím akoby „navyše.“ Škoda ale, že to nefunguje opačne.

Ľudia z mesta sú zvyknutí na anonymitu a súkromie. To chápem a beriem. No my sme zvyknutí, aspoň v mojom okolí, riešiť situácie a problémy ľudsky, vysvetlením, normálnym prístupom. Takže, keď sa na tejto ulici parkuje odjakživa na jednej strane, lebo je to logické a zaužívané, nepôjdem novým susedom vynadať a nezhreším ich len preto, že sa postavili na opačnú stranu. Nechám to tak a keď budeme trošku na ulici debatiť, btw. medzi rečou a normálne im to naznačím. Ak sú dostatočne inteligentní, tak to pochopia.

Do našej obce však prichádza akási vlna ignorantov, ktorým môžete pred domom nakresliť parkovacie miesto, vysvietiť ho hoc aj ledkami a just sa postavia tak, aby zablokovali vás, aj ďalších susedov. Poviete si, fajn, veď sú noví, ešte nevedia. Ale raz, jediný raz sa stane vám, že ich čiastočne blokujete, aj to len preto, že vybehnete po zabudnutý mobil, kým v aute spí dieťa, a pani nová susedka, ktorá v obci nepozná ale úplne nikoho, vás vyhreší slovami:  „To si už aká pííííp, že sa tu tak postavíš, máš dvor, uvedom sa.“

Tak teraz neviem, či som len začula nejaký nešťastný rozhovor z krčmy, alebo to ta žena v súprave AIDIAIDIAJ a v aute nosiacom v znaku akože pííís, myslí vážne. A veruže myslí, ešte vás aj vyhreší. Aby bolo jasné – nikoho nechcem uraziť a ani nehádžem ľudí do jedného vreca. Len farbisto opisujem udalosti posledných dní, tu u nás, v dedinke s tisíckou obyvateľov.

Asi som pozerala priveľa zúfalých manželiek, keď som verila, že po nasťahovaní do novej obce u mňa niekto zazvoní s koláčom v ruke  a povie – sme tu noví a chceme vedieť, ako to tu beží. Kdeže, začneme hrešením a tým, že vychádzam z dvora a nedokážem sa pozdraviť. Veď načo, spolu tu budeme žiť len niekoľko ďalších rokov. Že sme v približne rovnakom veku vám ani nehovorím. No kávička to jednoznačne nebude. A ako tak kukám na to, čo prišlo s ňou, ani pivo.

V podstate mi to je jedno. Viem, že z jednej strany mi stará dobrá susedka Hanka podá jahody, lebo im už lezú až cez uši a dajte si k telke. A ďalšia kamoška mi pri dverách nechá oznam, lebo som nebola na schôdzi, že čo je nové a nech toľko nepracujem. V obchode mi odložia karfiol, lebo je výborný a akcia končí. Bez všetkého. Ide mi skrátka o princíp, prečo si ľudia z mesta, resp. prišelci myslia, že fakt, my dedinčania, žijeme na stromoch?

Celé to podčiarkla moja známa, ktorá sa presťahovala na dedinu a na facebooku zdieľala nejakú kvetinovú záhradu. Spustila sa diskusia, či ide prerobiť tú svoju a podobne. Slečna z mesta to uzavrela slovami: To až vtedy by gadžovky kukali…

No, gadžovky veruže kukajú. Ako primitívni dokážu byť niektorí ľudia.