A čo máme akože teraz robiť?

Ešte pred pár dňami sme riešili, či sa zmestíme do svojich jarných outfitov, či nám už na záhrade kvitnú narcisy a kde budeme tráviť Veľkú noc. Dnes zúfalo vykupujeme cestoviny bez ohľadu na kalorické tabuľky, budeme vďační, keď Veľkú noc strávime doma so svojimi blízkymi a nie v nemocnici na umelých pľúcach, a jar? Pri šťastí si ju užijeme naplno – na budúci rok.

To, čo sa spočiatku javilo ako bežná chrípka, nám prevrátilo život naruby a než sa to celé skončí, ešte párkrát nás to pretočí ako v bubne práčky, kým nás to kompletne vyšťavených vypľuje a nechá na pokoji, nech sa z toho všetkého zase spamätáme. 

Koronavírus a opatrenia

Priznám sa, nesmierne ma v týchto dňoch rozčuľovali ľudia, ktorí brali opatrenia vlády na ľahkú váhu. Rodičia, ktorých deti lietali v húfoch po ihriskách alebo trávili čas v nákupných centrách, rodinky, ktoré si vyšli do aquaparkov, na lyže, či do Rakúska na nákupy. Potom som ale pochopila, že majú strach rovnako ako my ostatní, len sa ho snažia v sebe takýmto spôsobom potlačiť. Hrajú sa hru „nič sa nedeje, všetko je ako doteraz“. Žiaľ, na túto hru môžeme doplatiť všetci.

Prečítajte si

Taliani spievajú na balkónoch – proti koronavírusu

Fakty zjavne nepomáhajú. Ani hrôzostrašné správy z Talianska. Čo tak malá „matematická“ úloha? Skúsme sa zamyslieť, asi koľko miest je vo všetkých slovenských nemocniciach na jednotkách intenzívnej starostlivosti? Asi koľko pľúcnych ventilátorov sa nachádza na celom Slovensku? Keď už teraz chýba vyše 3000 lekárov a minimálne rovnaký počet sestier, asi koľko ich bude chýbať, keď tu epidémia vypukne naplno a mnohí z nich tiež ochorejú (nehovoriac o tom, že nie sú stroje a nedokážu pracovať bez prestávky)? Nepotrebujete matematicky presné odpovede, aby vám bolo jasné, že loď sa potápa, hoci na palube sa stále tancuje…

Koronavírus: Čo s deťmi doma

„A čo máme akože robiť s deťmi?“ spýtala sa mamička v diskusii pod článkom o tom, že sa zatvárajú v Bratislave niektoré veľké detské ihriská a mestské parky. A čo by ste s deťmi akože robili, keby mali napríklad ovčie kiahne a tiež by nemohli ísť von? Alebo čo s nimi budete robiť, keď sa budete zmietať v 40-stupňových teplotách, neschopní pohybu, dusiaci sa, alebo budete dva týždne v nemocnici? Nenechajte sa uchlácholiť tým, že máte tridsať či štyridsať. Prvý pacient v Taliansku mal 38 rokov, bol vo výbornej fyzickej kondícii a predsa skončil na JISke a mal na mále. 

Prácu z domu nariadenú zamestnávateľom berú niektorí ako trest. Tí, ktorí ju nedostali, by ju však vyvážili zlatom. Prestaňte pišťať a myslite na tých, ktorí trpia oveľa viac, pretože sa každý deň musia báť, či po príchode z roboty nenakazia doma svoje deti alebo svojich starých rodičov. Myslite na tých, ktorí v týchto časoch nastupujú na chemoterapiu (týmto pozdravujem kamarátku Katku a želám jej veľa síl) a ani im nenapadne riešiť, či v rúšku nevyzerajú trápne a možno to rúško budú nosiť ešte dávno po tom, ako sa ho my už zbavíme. Myslite na tehotné ženy, malých astmatikov, „obličkárov“, diabetikov, starších ľudí… Skrátka, myslite! 

Je milión vecí, ktoré sa dajú robiť doma. Napríklad môžeme porozmýšľať o tom, či žijeme život, aký sme chceli. Či chodíme do práce, ktorá nás napĺňa a ktorú milujeme. Či robíme to, čo nás baví. Či sme nezabudli na svoje sny. Či sa stretávame s ľuďmi, ktorí sú nášmu srdcu blízki. Každý z nás má presne vymedzený čas. Možno teraz je ten správny okamih uvedomiť si, že chceme žiť inak a už by sme nemali míňať čas na život, ktorý nestojí za to a sľubovať si, že raz to zmeníme. Začnime to meniť už dnes. Z domu. Môžeme vymýšľať plány a vyšperkovať ich do detailov. Koronavírus je sviňa, no možno po tom všetkom príde konečne čas na nové nadýchnutie a nové začiatky. Držme si palce – a seďme doma!