…a občas sa hráme na Boha

Moja kamarátka je citlivá duša. Keď pri prechádzke v čerstvo napadanom snehu takmer pristúpila dážďovku, okamžite začala premýšľať nad tým, aký osud tú chuderku čaká. Manžel prírodovedec lakonicky poznamenal, že to má, dievča, zrátané. Späť do tvrdej zeme sa už nezavŕta. Nemá šancu. Zmrzne.

Kamarátka chvíľu bojovala sama so sebou. Najskôr si povedala, že ju tam nechá napospas, veď je to príroda, nebude zasahovať do dejov, ktoré tu prebiehajú odpradávna, oveľa skôr ako po zemi chodil človek.

Po troch krokoch však zaradila spiatočku a po skrehnutú dážďovku sa vrátila. Jemne ju zabalila do vrecúška, ktoré kdesi vylovila a vložila do vrecka svojej bundy. Manžel, áno, ten lakonický prírodovedec, sa veselo smial nad tým, ako po týždni budú doma zisťovať, čo je to za podivný zápach šíriaci sa z predsiene, až kým nenatrafia na navždy nezachránenú dážďovku vo vrecku bundy. Nič také sa však nestalo.

Záchrankyňa totiž hneď od brány utekala ku kompostu, vyvŕtala v ňom chodbu, láskyplne do nej uložila dážďovku a ešte ju zasypala vrstvou kompostu, aby ju drozdy odtiaľ nevyzobali. A ako vraví, mala z toho kráľovský pocit.

Zasiahla do osudu jednej dážďovky. Zahrala sa na Boha. Alebo aspoň na anjela strážneho. Rozhodla o tom, či milá dážďovka umrie na snehu či v zobáku okolo letiaceho operenca, alebo sa zohreje v komposte. Čo bude ďalej, je len na nej.

V živote je to tak, že občas sme dážďovky, ktorým niekto musí pomôcť. Občas operenec, ktorému spred nosa iný uchmatne chutné sústo. A občas sa hráme na Boha. Apropo, kým ste dnes?

(Autorka je redaktorka mesačníka Dieťa)