Ako brať veci s ľahkosťou?

Prechádzali sme screeningovou kontrolou na letisku vo Viedni. Môj syn mal vyše dva roky. V náručí objímal svojho plyšového medveďa menom Havo. Mal ho od narodenia a má ho doteraz. Havo bol jeho záchytný bod, kamoš. Nosil ho so sebou stále, všade, kam sa pohol.

Policajt pri kontrole ho vyzval, aby dal Hava na batožinový pás a podrobil ho screeningu. Syn – Oskar, pozrel na obriu mašinu, ktorá hltala veci, blikala a z jej útrob vyliezali techno zvuky. Razantne pokrútil hlavou a silnejšie stisol svojho plyšového kamoša. V  jeho tvári bolo vidno, že screening považuje za mučiaci prístroj, ktorého význam síce nepozná, no tuší, že Havovi by ublížil.

Význam situáciám prideľujeme my

Policajt skúsil ťahať plyšáka z Oskiho rúk násilím. Oskar začal revať. Policajt sa začal potiť. Poprosil ma o spoluprácu. Po nemecky mi povedal, že to musíme spraviť rýchlo. Čím bleskovejší zásah, tým bezbolestnejší priebeh.

Vytrhli sme Hava z Oskiho náruče a rýchlo ho hodili na posuvný pás. Srdcervúci rev sa rozľahol halou Schwechatu. Ako keď vám kamaráta vedú na jatky a vy, bezmocný, obklopený bezcitnými obrami, sa musíte pozerať na jeho popravu. Všetci boli v strese.

Ja, ako som celou silou zadržiavala zúfalé, kvíliace dieťa. Policajt, ktorý sa cítil ako tyran. Policajti spolupáchatelia naokolo. Bolo zrejmé, že dieťa úprimne trpí. Celým bytím verí, že niečo strašné idú spraviť jeho kamarátovi. Preňho to bolo naozaj. Všetci sme sa spotili a cítili sa zahanbene, ako keď robíte niečo nekalé.

Pre nezúčastnených navôkol to bola rutinná kontrola plyšovej hračky a hysterické decko. Pre Oskara to bolo asistované mučenie jeho kamaráta. Zrada od jeho najbližších, ktorí mu nepomohli, naopak spolupracovali s mučiteľmi.

Keď dostal Hava späť, vzlykal ďalej, obzeral ho. Hľadal rany a stopy po ublížení. Ani sa na mňa nepozrel. Ako som mohla? Zapredankyňa jedna.

Bola to šialená scéna, cez ktorú som pochopila, akú veľkú úlohu zohráva to, ako my vnímame to, čo sa deje. Ako málo je (občas) relevantné to, čo sa deje naozaj. Tzv. objektívna realita neexistuje. Je len subjektívne vnímanie vecí. Význam situáciám prideľujeme my.

Keď riešime hovadiny

Keď nemáme skutočné problémy existencionálneho významu – neutekáme pred vojnou, nerozmýšľame, ako zabezpečiť potravu sebe a svojim blízkym, nezachraňujeme sa pred potopou či požiarom, tak má naša myseľ tendenciu riešiť hovadiny. Je posadnutá hľadaním problémov a samonasieraním sa.

Stojíme v rade na pošte, nervózne vyklepkávame prstami po pulte, nahlas vzdycháme a krútime očami, prípadne, keď sa dostaneme na rad, vynadáme panej za prepážkou. Hoci keď odtiaľ vyjdeme, ani nemáme kam ísť a ďalšie minúty rozflákame pozeraním do mobilu či do výkladov. Trúbime na seba v autách, riskujeme haváriu, aby sme predbehli “spomaleného idiota“ len preto, aby sme sa s ním stretli o pár metrov na červenej.

Rozčuľujú nás vlastní rodičia, deti, kolegovia, cudzinci, náhodní okoloidúci. Slaná polievka, pomalá obsluha, nedokonale vyšľahané kapučíno.

Je umenie dokázať rozlíšiť veci dôležité od tých menej dôležitých, či úplne nepodstatných. Brať život s ľahkosťou. Stav nirvány, kedy nás nič skutočne nevytočí, je druhý, pre drvivú väčšinu nedosiahnuteľný extrém.

Nemusíme byť Budhovia levitujúci v zápchach s blaženým úsmevom na perách. No môžeme si uvedomiť, že veľa vecí, ktoré nás hnevajú, za náš hnev nestoja.

Vyrastala som v rodine intelektuálov, kde každodenným mottom bolo: ‚Keď nejde o život, ide o hov.o.  Veľmi fajn životné krédo, poviem vám. Chce to tréning, každodenné opakovanie tejto mantry, no nakoniec sa vám to dostane pod kožu. Nie to hov.o, tá ľahkosť bytia.

Na druhej strane, stojí za to byť všímaví k tomu, čo daná situácia znamená pre človeka, ktorému sa deje. Nie je screening ako screening. Pre nás na oko banalita môže znamenať celý vesmír pre človiečika či veľkého človeka vedľa nás.

Tip na knihu: Malcolm Gladwell: Talking to strangers, aby sme zistili ako málo, pramálo vieme o ľuďoch okolo nás.