Ako myslia ženy a ako muži

Vonku síce pršalo, no bolo bezvetrie. Kamarátka sa vybrala venčiť psa. Niežeby sa jej chcelo, to len pes už dával hlasne najavo, že sa mu chce. Vyšla z dvora, keď tu zrazu zbadala na zemi pohľadnicu Paríža, ktorá priam kričala o pozornosť.

V hlave sa jej rozbehol myšlienkový kolotoč. Ako sa tam vzala? Keď pred polhodinkou vyprevádzala syna na autobus, ešte tam nebola. To by si všimla. Bola farebná a okamžite padla do oka. Vietor ju priviať nemohol, bola zasunutá tak, akoby ju niekto vložil medzi dva kamene. Lenže kto? A prečo? 

Hm… Paríž… Kedysi dávno v Paríži študovala jej mama. Odvtedy to mesto milovala. Často o ňom rozprávala, o francúzskej kultúre, histórii, gastronómii. Neraz mali na večeru niečo, čo nevábne vyzeralo aj voňalo, no mama tomu dala vzletný francúzsky názov a tvárila sa, že je to „haute cuisine“ a jej deti sú blbé, keď im to nechutí. So sestrou takéto jedlá volali „merde“…

Pri tej spomienke ju premkla zlá predtucha. Panebože, čo ak mama zomrela a takto jej dáva o sebe vedieť? Pocit viny jej zalial celé telo. Z poslednej návštevy sa vyhovorila, lebo nechcela zase počúvať mamine božekanie, že na ňu so sestrou kašľú, nestarajú sa, nechodia na návštevy… Okamžite vytočila mamine číslo. Bola živá a zdravá. A božekala. Asi hodinu. Chvalabohu. 

Stále hľadela na pohľadnicu a spomenula si na svoju bývalú lásku. Kedysi plánovali výlet do Paríža. A tiež spoločný život. Až kým nezistila, že plánovač to mal rozplánované na viacerých frontoch. Dávno mu už odpustila. A rada by ho videla. Že by sa takto pripomenul on? Čo ak tam nechal tú pohľadnicu a o pár dní sa ozve? Začala sa tešiť.

Dokelu! Ale čo keď sa takto pripomína nejaká koza jej manželovi? Musí mu čeknúť mobil. Minule sa chystal na futbalový zápas. A potom zostal doma. Vraj to „chalani“ odvolali. A pred pár dňami sa vôbec nechystal a zrazu z práce zavolal, že ide. Prišiel domov prvým nočákom. Futbal! To iste!

Lenže, čo keď tá pohľadnica nie je pre ňu, ani pre muža, ale pre syna? To by sa vôbec nečudovala! Spolužiačky sú z neho paf. Ako dobre, že ho ukecala, nech si nechá dlhé vlasy. Pôsobí tak bohémsky. A úplne inak ako všetci spolužiaci s vyholenými hlavami, čírom či čudne „načechranou“ ofinou. Materinské srdce zaplavila neha. Opatrne chytila pohľadnicu a zasunula ju medzi kamene tak, ako ju našla. Uvidí, čo povie syn, keď ju tam zbadá.

Keď sa o pár hodín neskôr vybrali s mužom na prechádzku, pohľadnica bola na svojom mieste a v jednom momente im obom padol na ňu zrak. „Ktorý debil tu zase robí bordel,“ zašomral manžel, pokrčil ju a vyhodil do najbližšieho koša…