Ako naučiť Francúzov hovoriť Slovensko

 

Keď chcú kolegovia alebo známi vo Francúzsku vysloviť názov krajiny, z ktorej pochádzam, prípadne použiť prídavné meno spojené so Slovenskom, opatrne povedia « slo », váhavo spomalia a čakajú, že ich nejako zázrakom osvieti, aby koniec slova vyslovili správne. To zaváhanie uprostred slova vnímam ako signál s prosbou o záchranu z ošemetnej situácie. Aby sme nemuseli čeliť skomolenine, ktorej varianty bývajú rôzne (slovakian, Slovénie, slovénian, aj tchécoslovaque býva), slovo za nich dokončím.

Na tvári im pobadám úľavu, takmer radosť, že chybe sa vyhli a ešte k tomu to vyzerá, že vlastne by to vyslovili tak isto, keby som im neskočila do reči. Sú aj takí, ktorí sa čudujú, že nehovorím po turecky, veď turečtina je takmer identická s češtinou a keďže minule som spomínala, že slovenčina má len na skok od češtiny….

Na mape nás väčšina Francúzov vie umiestniť len veľmi približne, prípadne vôbec, stačí im vedieť, že Slovensko je smerom na východ od Francúzska. Málokto vie, čo je to Bratislava.

Mohlo by to byť však aj horšie. Dve Američanky, ktorých výmenu som začula v centre Bratislavy, ani netušili, kde ich ten stredoeurópsky zájazd po Dunaji zavial :

• V akej krajine sme to ?
• Slovakia.
• Ako sa volá toto mesto ?
• Bratislava.
• Wow, how exciting, I’ve just learnt something new. (To je skvelé, práve som sa niečo nové dozvedela).

Sledujúc, prostredníctvom mojich detí, učivo zemepisu na základnej škole, francúzske deti sa učia o systéme zavlažovania ryžových polí vo Vietname, zdravotnom systéme v Afrike, zdrojoch energie na Blízkom Východe a v Rusku, o obnoviteľných energiách, zámorských teritóriách patriacich Francúzsku. Bonusovou otázkou na písomke môže byť napríklad meno ruského prezidenta a prečo St Petersburg priťahuje mnohých turistov; musia vedieť zakresliť všetky francúzske mestá a rieky do mapy, poznať naspamäť, čomu zodpovedajú skratky európskych inštitúcií a kedy vznikla Európska Únia. O Slovensku po deviatu triedu ani zmienky. V tlači sa veľmi zriedkavo objaví článok o Slovensku, aj to väčšinou v nie veľmi lichotivom kontexte neposlušných európskych členov.

 

Prečítajte si

 

Nie je to u nás na figu

 

Fotograf Martin Ričány spustil zaujímavý projekt « 365 tvárí Piešťan ». Stačila fotografia pána s dlhšou bradou, aby sa pod ňou objavil komentár, že čo to je za Piešťanca, veď vyzerá ako kuvajtský návštevník kúpeľov. Prečo by tvárou Piešťan nemohla byť aj čínska majiteľka butiku, Američan učiaci v jazykovej škole, Arabka, či Peruánec hrajúci na Sklenom moste ?

V práci raz do mesiaca jedna osoba z nášho medzinárodného tímu organizuje spoločný obed s kulinárskymi špecialitami krajiny, z ktorej pochádza. Hoci sme všetci už dlhé roky aj Francúzmi a Francúzkami, jedli sme togskú rybaciu špecialitu Yassa a kokosový puding, vietnamskú polievku Bún thang, beninské gbékoui s ryžou basmati, kolumbijské kukuričné lokše arepas, americké hamburgery, jahňacinu na indický spôsob. Príde rad aj na Slovensko. Rozmýšľam nad teľacím paprikášom s haluškami a jablkovo-orechovou štrúdľou, s predsavzatím, že si doživotne zapamätajú, že moja rodná krajina sa volá Slovaquie a prídavné meno je slovaque.

 

Prečítajte si

 

Francúzska Slovenka​​​​​​​