Ako sa do hory ide, tak sa k mame ozýva
O pol desiatej som zistila, že dcéra si nedala pod otepľovačky pančušky. Keď som jej ich naťahovala, stratili sa otepľovačky. Syn sa obliekol našťastie za 5 minút. Ale ďalších desať sme sa hádali o to, že aj on musí pod nohavicami niečo mať.
Redakcia Žien v meste · 4. februára 2015 · 2 min čítania
Pamätáte si, keď ste išli s frajerom prvýkrát v zime do hôr? Najviac času zabralo vyzerať aj v „pérovke“ štíhla a v čiapke po bratovi sexi. Inak príprava trvala pár minút. Kde sú tie časy?!
Takto v sobotu. Chceli sme s deťmi vstať o ôsmej, aby sme o deviatej vyrazili a o pol desiatej už boli v Tatrách. O pol deviatej som ledva rozlepila oči. Ako prvá. O deviatej som deti popohnala cez raňajky a časový sklz sa zdal menej dramatický.
O pol desiatej som zistila, že dcéra si nedala pod otepľovačkypančušky. Keď som jej ich naťahovala, stratili sa otepľovačky. Syn sa obliekol našťastie za 5 minút. Ale ďalších desať sme sa hádali o to, že aj on musí pod nohavicami niečo mať.
Keď už boli deti oblečené, zistila som, že ich mama má ešte pyžamo. Keďže toto nie je prvé rande s frajerom, dala som to tiež za 5 minút. To sa ale už syn a dcéra hádali, kto si vezme červený klzák. Problém sa vyriešil, keď sme červený klzák nenašli.
Čas neúprosne bežal aj pri zistení, že jeho rukavice ostali v škole a jej sú mokré. Matky sú majsterky improvizácie a oblečenie som skompletizovala za desať minút. Ďalších päť som hľadala termosku. Vravím, choďte von, nech sa nespotíte, kým dobalím. Kým som obula dcéru, spotená som bola komplet ja. Všetko vyzeralo nádejne, čaj bol v termoske, deti pri aute… Obujem sa. Vychádzam z domu.
Dcéra chce cikať. Vchádzam do domu. Vyzujem sa. Vyzliekam jej vetrovku, mikinu, otepľovačky. O chvíľu jej obliekam vetrovku, mikinu, otepľovačky. Opúšťame dom. Sadám do auta. Opúšťam auto. Zamykám dom. Sadám do auta. Je pol jedenástej. Štartujeme. Som úplne hotová!
Koľko trpezlivosti nesie so sebou rodičovská láska?!
Večer prichádzame domov. Čaká nás babka, moja mamka. Má pár rokov po sedemdesiatke a nový mobil. Je na dne. Nevie ho ovládať. Ten starý vedel všetko, tento nič! Prosí o pomoc. Nerozumie. Čo má stlačiť? A prečo to zmizlo? A čo je toto? Stále nechápe.
Trpezlivosti začínam mať pomenej. A vtedy si spomeniem: „ Koľko trpezlivosti mala ona celý život so mnou? Pri zabudnutých pančuškách, pri prvej sánkovačke?“
Sadám a pokojne ju zaúčam do tajomstiev nového mobilu. Trpezlivosť by mala byť návratná investícia. To, čo nám dali, si zaslúžia dostať späť.
Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026