
Ako sa lúčite ráno v škôlke či škole so svojím dieťaťom?
Teraz som pochopila, o čo všetko som bola ako dieťa ukrátená a koľko krásnych aktivít sme mohli s mamou podniknúť. Možno aj preto sa snažím, aby si náš syn spájal rána v šatni škôlky s príjemným pocitom.
Redakcia Žien v meste · 4. októbra 2018 · 2 min čítania
Ahoj! Čau! Bež! Poslúchaj! A to ešte v behu a rýchlo? Som veľmi vďačná, že mám možnosť byť so svojím dieťaťom tri roky doma a venovať sa mu. Nerastie len dieťa, ale často aj matka. Ľudsky. Až ako mama som dokázala vidieť moju mamu v inom svetle, pochopila som jej hnev na mňa, keď som bola dieťaťom, a odpustiť aj to, že som niekedy kľačala v kúte a dostala bitku.
V cudzom meste nemala oporu svojej rodiny a otcova rodina nemala záujem pomáhať. Dokonca som to mame aj povedala a slzy v jej očiach mi naznačili, že rada počuje tieto slová. Ako mladá dvadsiatnička sa ocitla v cudzom svete s dvoma malými deťmi, a keďže stavba domu trvala tri roky, otec prichádzal domov od jari do jesene neskoro večer. Keď som mala pol (roka vtedajší čas materskej dovolenky), ocitla som sa v jasliach.
Prečítajte si
Ako sa mladý džentlmen naučil čítať
Po narodení sestry som bola opäť nejaký čas doma s mamou, ale aj u babky, prastarej mamy či u pratety. Babku som istého času oslovovala mama, pretože so mnou intenzívne trávila dlhý čas. Neskôr som nastúpila do škôlky. Áno, bolo vtedy také obdobie, že deti chodili do jasieľ a vidím, že práve jasličkové deti majú často problémy vo vzťahu k matke.
Teraz som pochopila, o čo všetko som bola ako dieťa ukrátená a koľko krásnych aktivít sme mohli s mamou podniknúť. Možno aj preto sa snažím, aby si náš syn spájal rána v šatni škôlky s príjemným pocitom. Zohnem sa k nemu, objímem ho, pobozkám a poviem mu, že ho mám rada alebo mu zaprajem krásny deň v škôlke. Bez rozkazov a príkazov, ako sa má správať. Ak je to potrebné, korekcie v správaní riešime doma. S úsmevom vstúpi do triedy.
Niekedy ho s manželom odprevádzame spolu, aby videl, že sa zaujímame o to, ako trávi čas v škôlke. Poukazuje nám svoje práce na nástenke a prečíta, čo budú mať na desiatu a obed. Neponáhľame sa ani pri odchode zo škôlky. Objímeme sa, zvítame a rozprávame sa o všetkom, čo počas dňa prežil. Lúčime aj vítame sa s úsmevom. Sme predsa najbližšia rodina a radi trávime spolu čas.
(Autorka je lektorkou spoločenskej etikety a biznis protokolu a autorkou blogu Mladý džentlmen)
Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026



