Ako sme fotili a búrali hranice

Poznáte to. Sú dni, keď máte pocit, že  vás stres zabije. A sú to zároveň presne tie dni, pre ktoré žijete. Ako minulý týždeň. Mali sme fotiť úžasné mladé dievča Timeu. Nám na plagát a jej na radosť. Rakovina zavrie mladých ľudí do izolácie. Na mesiace, roky. Ale popritom vždy, keď sa aspoň málinko dá, chcú si uchmatnúť trochu z normálneho života.

Timka a jej rodina chcú pomôcť.  A Timka sa chce fotiť. Nájdu energiu vyraziť so mnou do ulíc a ateliéru.  A tak ja hľadám, ako z týchto chvíľ urobiť dobíjačku na ich baterky. A zrazu sa to spustí taká dobrá vlna. Dobrý anjel chce pomáhať, Timi a jej rodina chcú pomáhať. Naša reklamka ide zadarmo do toho, fotograf Šymon Kliman tiež. Tak si vravím, že Timi sa iste poteší nejakým maľovátkám.

Známa vizážistka Veronika Vargová ma nepozná, ale neváha, zbalí ten svoj kufor s farbičkami a vyráža tiež k ateliéru. Dobre, ešte nejaká radosť…  Vybavujeme divožienku Evelyn, na ktorej virálnych videách Timka ulieta. Bez zaváhania naberá tiež smer ateliér s úmyslom mať novú kamošku. Ateliér v Cvernovke sa má o chvíľu naplniť dávkou dobra.

Lenže, zrazu je tu hranica! Nechcú ma pustiť do areálu cez rampu. Von sa zastaviť nedá a ja si hovorím, že to dievča v tom vetre vystúpiť ďaleko od vchodu nenechám. Na ničom mi nezáleží tak, ako na jej zdraví. Veď len pred chvíľou som dezinfikovala kľučky od auta parfumom a aj keď jej mamka vraví, že preháňam, zrušila som aj stretko s človekom, ktorý dvakrát zakašľal do telefónu. Najprv teda krúžim dookola Cvernovky a tak vizážistka Veronika statočne 15 minút čaká v aute.

Teraz stojím pri rampe. Za mnou Veronika. Prosím. V areáli vidím veľa miesta. Vrátnik na mňa huláka. Prosím ďalej. Za mnou sa tvorí rada. Vysvetľujem, že ideme do ateliéru, tam bežne takí ľudia parkovať môžu. Huláka ďalej. Niečo o šéfovi, zákaze a potom je už len nepríjemný. Nevie ale, že v tú chvíľu som Xena! Pýtam sa, kde je šéf. Ukazuje na prvé poschodie administratívnej budovy. Vybieham z auta, letím po schodoch, lapajúc po dychu, vybavím.  Púšťajú nás dnu. Veronika sa pokojne a trpezlivo usmieva.  Mám pocit, že ju poznám sto rokov.

A potom už len ateliér, pokoj, dobro a radosť. Nasávam. Timi sa smeje. Dobre nám je všetkým.

Odchádzame. Mrknem jedným okom na tú rampu, toho vrátnika, tie schody, na tú hranicu.

Medzi ľuďmi, ktorí berú vždy ohľad a sú pripravení pomôcť a medzi tými, ktorí na to zabúdajú, je hranica. Tenká a prekonateľná. Som pripravená behať o dušu a búrať ju. Vôbec na to totiž nie som sama.