Ako sme s prezidentom deti bavili a čo na to moja najlepšia priateľka

Túto frázu sme zaradili do bežného slovníka netušiac, kde raz skončím. Keď som po rokoch mala ísť prvý raz na detskú onkológiu s Andrejom Kiskom, ako mama dvoch detí som sa dosť bála. A nebolo to ľahké.  Po návrate do Popradu ma na parkovisku čakal kamarát  s balíkom čipsov a nanukovou tortou. I tak bolo.

Sediac na obrubníku, naberajúc si čipsom zmrzlinu, som sa snažila nájsť stratenú rovnováhu. Prešlo takmer šesť rokov. V pondelok bol deň detí a my sme sa tam s Andrejom Kiskom vybrali po x-tý krát znova.  Už nie ako kolegovia, ale ako priatelia.

Bol to pekný deň. On bol pre deti a rodičov veľkým povzbudením. Veď prezident sa s nimi rozprával, počúval, rozosmial, hľadal riešenia na ich problémy. Na rad prišli vtipné historky, ale aj vážne rozhovory. Kreslili sme, tvorili… Decká sa smiali aj pri tom, keď sme ho vyzvali, aby  pózoval ako živá známka. Tuším by sme sa uživili aj ako animátori.  Aj rodičia sa smiali. Bože, ako dobre! Pekné to bolo.

Keď sme opustili oddelenie, chodila som po chodbe nemocnice a hovorím si: všetko dobre dopadlo. Videli prezidenta, spestrili sme im deň a čo je hlavné, my sme tu pre nich stále. Každý deň, každý mesiac. To je to naj.

Stála som pri výťahu. Stres opadával. Ale vtedy to začne. Počítam, koľko ich tam bolo. Štatistika pracuje. Nenávidím tú matematiku!!! Veď väčšina sa vylieči! Slovo väčšina je úľavou a strašnou tragédiou zároveň. Hľadám roh, kde si postojím len tak sama. A oddýchnem. Zaženiem nemilosrdnú matematiku  do kúta.

„Pani Kolesárová?“ osloví ma na chodbe mladá žena s dieťaťom na rukách. „My vás veľmi radi čítame.“ Poteší ma, zabúdam na hľadanie samoty.  Začneme sa zhovárať. Dcérka ma pruh, idú na chirurgiu. Doma majú ešte jednu, menšiu. Tá pani je naozaj fajn. Kladiem otázky a vtedy sa dozviem: „Viete, my máme obe deti v pestúnskej starostlivosti. A verím, že sa nám aspoň mladšiu podarí adoptovať.“

Koľko emócie človek v pár minútach znesie? Detská nemocnica v Banskej Bystrici sa mi pokúsila viacerými zážitkami v pondelok dobiť baterky. Všetko bolo príliš pekné, smutné a silné zároveň.

A tak som sa večer zosypala len na pár minút. Akurát som nestihla dať predtým dole špirálu. Pohľad v zrkadle na čierne machule pod očami bol mizerný. Keď som sa pozviechala, hovorím si – vyzerám fakt hrozne. A vtedy by Sisa povedala… veď viete čo. A mala by pravdu.

 

Ženy v meste

 

Chcem odoberať novinky Žien v meste