Ako som dostala beh do hlavy

Keď mi kedysi na sklonku základnej (vtedy ešte osemročnej) školy jedna pani učiteľka v zápale hnevu neuvážene vykričala, že snáď ani nemám logiku a ja som jej ako autorite, navyše v tom útlocitnom pubertálnom veku, naplno uverila, žila som s takýmto nastavením ešte dobrú desiatku rokov. Až kým som sa počas mojich vysokoškolských štúdií, sledujúc svoj spôsob vysporiadania sa s učivom, reakcie na skúškach a najmä reálne výsledky, sama neprehodnotila.

Rovnako som mala od detstva v hlave nakonfigurované, že zvládam iba krátke trate. Na základke aj na gympli som vyhrávala 50-tky, 60-tky a stovky, zato pri dvanásťminutovke, ak som náhodou akurát poháňaná silným pudom sebazáchovy nepodvádzala, bola som schopná sa dostať do takého stavu vyčerpania a zúfalstva, že ma ľutoval aj ten najnemilosrdnejší telocvikár.  

Táto „konfigurácia“ mi však v hlave nanešťastie ostala oveľa dlhšie. Naopak, našťastie, tento omyl nemal život ohrozujúce následky. Až minulý rok, po dvoch (už takmer vyrastených) deťoch, troch „kariérnych“ zmenách a po viac či menej náhodnom alebo viac či menej úmyselnom prečítaní desiatok tisícov premúdrych statusov zdieľaných na sociálnych sieťach, sa mi zazdalo, že to možno v hlave nemám celkom v poriadku. Teda – čo sa týka tejto konkrétnej konfigurácie, samozrejme. A keďže som vtedy mala pracovne pokojnejšie obdobie, a teda celkom slobodne som disponovala takmer všetkým svojím voľným časom, bol ideálny čas vyskúšať, či som náhodou nežila dlhé roky v omyle. Obula som si svoje staronové „ňúbalansy“ (pekné, biele, nepoužité, ktoré mi kúpil môj drahý osem rokov dozadu, keď mal tiež plán presvedčiť ma o tom, o čom som sa chystala teraz presvedčiť sama), vzala som nohy na plecia a vyrazila na tartan.

No.  A bolo. A prekvapivo, aj keď s neľahkými začiatkami, vôbec to nebolo až také strašné, ako som ja, lenivý knedlík, netrpezlivec a hlavne uzimený a dýchavičný anemik, so silným predsudkom z detstva, čakala. Musela som si nájsť vlastný spôsob. Musela som sa naučiť behať pomaly, prekonávať lenivosť aj únavu, najviac vlastne samu seba, ale pomaličky to išlo. Tešila som sa z každého jedného okruhu navyše. Poznanie, že pri starom Prodigy v ušiach a s privretými očami bežím bezhlavo dokola a dokola ako škrečok v koliesku, prinieslo ďalšie metre do zbierky a keď prišiel piaty, ôsmy zdolaný kilometer, vedela som, že som už naisto porazila vlastný predsudok. Že tým pádom akákoľvek konfigurácia v hlave, akokoľvek silná a stará, sa dá zmeniť.  A navyše, po 37 rokoch som dostala beh do hlavy! Rozmýšľam nad ním, normálne mu dávam nejaký ten priestor a tramtarará – občas o ňom už aj trochu čítam! (Na to, že manžel od 18-tich rokov beháva polmaratóny a moje dievčatá sú tiež športovo a atleticky veľmi zdatné, by sa dalo povedať  „moja milá, už bolo načase!“)

Doteraz nebehávam dlhé trate. Ešte stále je pre mňa päť zvládnutých kilometrov na košickom runwayi či mikulášsky beh centrom Prešova pri mínus 10 stupňoch, obrovským osobným úspechom. Na jeseň budem na seba po odbehnutom aj-keď-iba-minimaratóne, a to za akýkoľvek čas, mimoriadne hrdá.

Nerátam minúty ani kilometre, lebo dôležitá je tá  zmena v hlave!

PS. Napokon, ráta sa už samotný fakt, že vstanem z gauča a obujem tenisky, nie?

.

Prečítajte si aj Ak raz budete vecným (nie večným) bremenom…