Ako som prehral boj s kultúrou

Počas cesty autom na hroby svojich najbližších som si všimol v okolí Košíc 2 billboardy , ktoré oznamovali koncert husľového virtuóza – Paganiniho 21.storočia – Pavla Šporcla aj s jeho orchestrom Gypsy Way v košickej synagóge. Ako bývalého amatérskeho huslistu – v teenegerskom veku som hral 3 roky v podnikovom symfonickom orchestri – ma táto správa veľmi zaujala a okamžite som dostal nápad si tento koncert vypočuť- s vedomím, že manželku budem musieť naň nejakými nadštandardne dobrými skutkami prehovoriť.

Po víkende som začal okamžite konať. Na internete som našiel telefónny kontakt na predaj vstupeniek – 5 dní pred koncertom. Milá pani mi ochotne oznámila, že o koncert je veľký záujem a lístkov je už málo. Niekoľko ich má po 5 eur a zopár aj po 50 (slovom päťdesiat) eur. Ostatné v hodnote 10-20-30-40 eur sú už vypredané. Na otázku, aké sú tie po 5 eur, úprimne odpovedala, že z tých miest prakticky nič neuvidíme a budeme aj slabo počuť.

 

 

Na tie 50 eurové som sa už nepýtal – predpokladal som, že by sme sedeli na pódiu medzi členmi orchestra. Po bleskovej úvahe – 100 eurové lístky z dvoch dôchodkov, 100 km cesty autom v noci, keďže bývame mimo Košíc, som sa poďakoval za úprimnosť a ochotu a zahasil plameň rozhárajúceho sa kultúrneho zážitku.

Na druhý deň som bez kultúrnych ambícií navštívil nemenované nákupné centrum a za 99 eur som kúpil do domu protišmykové rohože na našu novú dlažbu. Od manželky som dostal veľkú pochvalu – určite väčšiu, aká by bola za husľový koncert nového Paganiniho.

 

Prečítajte si aj ďalšie blogy