Audur Ava Ólafsdóttir: Listopadoví motýli

 

Ja ju mám vďaka „Ratolesti“, ktorú som čítala pred rokmi, zapamätanú ako vynikajúcu spisovateľku. Dodnes si vybavujem vôňu toho zvláštneho príbehu. Keď teda v novembri vyšlo v českom preklade Martiny Kašparovej  jej ďalšie dielo, bez čítania recenzií som si ho rovno zaobstarala. Knižka v krásnom obláčikovom obale potom tíško čakala v knihovničke na svoju chvíľu. Možno by tam ležala až do ďalšieho novembra, keď už ho má aj  v názve. V marci som však plánovala cestu na juh. Myšlienka, že si v horúčavách budem čítať román z chladného  severu sa mi pozdávala. Knižku som vybrala z police, trošku som do nej nakukla, aby som sa uistila, že je tá pravá a….  Áno, rovnom som z nej odkrojila zo päťdesiat stránok. Bolo jasné, že najneskôr prvý deň na juhu ju budem mať prečítanú.

Trošku surreálne rozprávanie, podivné náhody, nepredvídateľné striedanie dejových rovín, obraz sa vrství na obraz, to všetko spôsobuje, že príbeh sa odvíja pred očami ako film. Rozprávanie je zábavné, vtipné, aj hĺbavé, ale nie jednovrstevné. V pasážach písaných kurzívou  sa totiž derú na povrch temné tajomstvá hrdinkinej minulosti.

Tridsaťtri ročná prekladateľka je svojrázna žena. Jej nekonvenčný prístup k životu nevie ustáť ani jej manžel. Nasleduje klišé – nájde si milenku, tá otehotnie a pár týždňov pred pôrodom to oznámi svojej žene. A tu bežná literárna schéma končí. Začína sa originálny, nepredvídateľný príbeh. Bezmennej hlavnej hrdinke veštica predpovedá cestu v kruhu, výhru v lotérii, troch mužov. Vzápätí vyhrá domček, ktorý jej firma postaví kdekoľvek na ostrove. Rozhodne sa teda pre netradičnú dovolenku, okružnú cestu po ostrove, počas ktorej má v pláne nájsť vhodné miesto pre domček a usporiadať si svoj vnútorný svet. Jej najlepšia kamarátka, tehotná s dvojičkami, však náhle skončí v nemocnici. A tak nemá na výber, musí so sebou zobrať aj jej štvorročného hluchonemého a telesne postihnutého syna Tumyho.  Pred odchodom si však ešte spolu kúpia žreb a vyhrajú obrovskú sumu.

Prekladateľka je nadmieru talentovaná, ovláda 11 jazykov, ale a možno práve preto je citovo neangažovaná, od ľudí akoby oddelená sklom. Tumy, predčasne narodené dieťa, nepočujúce, so slabým zrakom, ktorého väčšina ľudí ignoruje,  tiež žije vo svojom vlastnom svete. Ich osobitosť dáva tušiť, že sa medzi nimi vytvorí silná väzba. Na svojej okružnej jazde po ostrove zažívajú rôzne bizarné situácie. Cestu im v zhode s predpoveďou veštice pretnú aj traja muži. Žena v nich nájde milencov, chlapec v nich hľadá otca, ktorého nikdy nepoznal. Kruh sa uzatvára, príbeh končí, kniha však nie. Nasleduje štyridsaťsedem, ako autorka sama píše, do istej miery fiktívnych receptov a jeden návod na pletenie ponožiek pre bábätko. Môj pocit, že sledujem film, silnie. Po poslednej stránke už aj viem aký. Bol to film ako od Davida Lyncha.

Podľa predpokladu, neubehol ani môj prvý tropický deň. Islandskú knihu nechávam vyhrievať sa na slnku a z kufra vyberám ďalšiu. Mám ich pravdaže viac, ale o nich niekedy nabudúce.