Bábiky a zachránený život

Verím tomu, že každá z nás mala v detstve bábiku, ktorú si pamätá dodnes. Jej tvár, šaty, vlasy.  Sú také, čo si ju dokonca uchovali, aby ju raz dali svojej dcére. Sú bábiky, čo sa dedia po celé generácie.

Bábiky sú emocionálne puto s detstvom, domovom. S bábikou sa spájajú mnohé zážitky. V našej fantázii ožívala, rozprávali sme sa s ňou, hovorili sme jej svoje tajomstvá, v hrách vystupovala ako naša dcéra alebo sestra alebo kamarátka.   

Cipi Cohenová je už staršia dáma a od svojej bábiky sa nepohla až donedávna. Dôvod na to mala silný. Bábika jej zachránila život. Cipi jej mama vo vojnovej Budapešti zaviedla do útulku Červeného kríža pre židovské deti. Myslela si, že jej tam bude lepšie a hlavne, že bude v bezpečí. Jej bábika, s ktorou dievčatko konzultovalo všetko, jej ale „poradila“, aby z miesta utiekla. V tú noc útulok prepadli nemeckí vojaci a všetky deti zabili. Poblúdenú Cipi niekto našiel na ulici a zaviedol ju domov. Aj s bábikou.

Cipi prežila holokaust, odsťahovala sa do Izraela, stala sa zdravotnou sestrou, porodila dve deti a má desať vnúčat. Bábiku však nedala ani jednej zo svojich príbuzných. Darovala ju múzeu holokaustu Jad Vašem.

Cipi iste vie, že bábika nerozpráva. To, ako sa zachránila pred smrťou bola zrejme šťastná zhoda okolností, jej vlastná, silná intuícia, niečo, čo spôsobuje, že niektorí ľudia vyviaznu, kým z iných sú obete. Hovorme tomu Božia vôľa, šťastie, akokoľvek. Cipi sa to zhmotnilo do bábiky. Asi preto sa jej nechcela vzdať.

Veľa žien opatruje svoje bábiky z nostalgických dôvodov, Cipi Cohenová to robila z vďačnosti.