Babská jazda a tanky v uliciach

 

Večer na hotelovej izbe. Samé ženy – proste babská jazda na pár dní za oddychom, relaxom, zábavou. Nezaobíde sa bez diskusie o chlapoch pri víne. Práve jedna z nich hovorí, že prepínala televízne programy a chvíľu pozerala Jamesa Bonda. Opýtam sa, s ktorým hercom v hlavnej úlohe. S Danielom Craigom. A tak začneme vymenúvať, ktorí z hlavných hrdinov sa nám páčili najviac. U mňa vyhrával Pierce Brosnan, u Beaty Sean Conery a Katka je očarená Danielom Craigom. Mne on trochu pripomína Putina. „Ale aj Putin sa mi páči,“ vyhlási Katka.

Ešte sa uistím, či ide len o vzhľad, lebo proti gustu žiaden dišputát. A tým sa to začne! Známej sa páči nielen ako muž, ale aj to, čo robí. To vážne? Nemôžem tomu uveriť.

Začneme preberať politické témy, počnúc časom, keď pôsobil v KGB, cez anexiu Krymu, politické vraždy, falšovanie volieb. O manifestácii sily. Všetko, čo mi na um príde vymenúvavam, len aby som sa uistila, či hovoríme o tom istom. Keď vytiahnem slovo „diktátor“ známa mi povie, že ľudia potrebujú diktátorov, a tak sa dostaneme k socíku, ktorý každá z nás zažila vo svojej krajine: moje známe v Československu, ja v Poľsku. Je čo porovnávať, veľa vecí je podobných, ale zrazu sa diskusia uberie iným smerom.

„Nám bolo celkom dobre, všetko sme mali, to bolo čarovné detstvo,“ vyhlási jedna z nich. A čo cestovanie do zahraničia? A politickí väzni, či tí, ktorí boli nútení emigrovať? Čo udavači, špicli, ploštice, cenzúra, či iné „perly“ oných čias?

Je mi jasné, že takmer každý sa rád vracia do čias detstva, keď vyrastal obklopený blízkymi. A čo s tými, ktorým rodičov zavreli? Zavraždili? Čo s prenasledovanými? Čo s tými, čo sa vo svojej profesii nemohli uplatniť, lebo boli potrestaní za „nesprávne“ politické názory, degradovaní a museli pracovať v baniach?

Ja zo skúsenosti z Poľska môžem ešte pridať pár zážitkov z detstva, keď sme mali potraviny na lístky. A ešte sme museli stáť v dlhých radoch… na všetko. Na mäso, chlieb, cukor, čokoládu, benzín, topánky, oblečenie, nábytok…. Pamätám sa tiež na výnimočný stav, ktorý bol v Poľsku zavedený v roku 1981 a na tanky v uliciach, policajnú hodinu, vojakov so zbraňami v rukách, čo naháňali civilov…

 

Prečítajte si

Matky a hrdinské sk(r)utky

 

Poľské dejiny boli vo veľkej miere písané komplikovanými vzťahmi s veľkým susedom, ktorý voči Poliakom napínal svaly a brutálne demonštroval svoju moc, čo sa veľmi často skončilo zle pre slabšieho, menšieho.

A preto nechápem, prečo je ľudská pamäť taká krátka? Žeby išlo o to, že Slováci priamo nesusedia s Ruskom? Vaše dejiny neboli do takej miery poznačené jeho brutalitou? Neverím.

Dnes je 50. výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Aj tu „veľký brat“ spolu s „priateľmi“ ukázali svoju moc. Napínali svaly. Dlhé roky. Na také veci by sa nemalo zabúdať. A to bez ohľadu na to, či sme mali krásne detstvo, či sa našej rodine pošťastilo výjsť zo socíku bez väčších jaziev, či nie.

Napínanie svalov Daniela Craiga, či iných hercov v dieloch o Jamesovi Bondovi má divákov pobaviť, no napínanie svalov v Kremli, či ruskí Noční vlci, ktorí si v súčasnosti urobili základňu pri Trnave, nie sú pre zábavu. Ani tie tanky sem pred 50. rokmi nedošli, aby ľudí pobavili.