Bezbrehá obetavosť mám

 

My mamy sme multifunkčné. Neviem, či viac preto, že musíme, alebo preto, že máme mozog, čo je vedecky dokázané, viac prepojenejší. Isté je, že vieme robiť viac vecí naraz. Či už všetky naraz robíme aj stopercentne dobre, nie je podstatné. Dôležité je, že si vieme jedným vrzom nakombinovať aj vskutku rôznorodé činnosti.

Aktivít, ktoré si od narodenia našich detí naložíme na plecia, je požehnane. Sú unikátne pre každú matku, tak ako sme každá iná svojou jedinečnosťou, svojimi prioritami, schopnosťami, potrebami, túžbami, snami a napokon aj reálnymi možnosťami. Jedna je viac vychovávateľkou, partnerkou, iná viac kuchárkou a vzornou gazdinkou, ďalšia úspešnou podnikateľkou, niektoré sú skvelými zamestnankyňami, ale aj známymi političkami, či umelkyňami.

Pre materstvo sa nechceme vzdať svojho pracovného postavenia, ale ani kvôli kariére nechceme prísť o svoju jedinečnú možnosť mať deti. Média nám predstavujú a poznáme aj osobne viaceré ženy, ktorým sa úspešne darí skĺbiť jedno s druhým. Zvládajú pracovať takmer do pôrodu. Pár týždňov po príchode syna, dcéry sa vracajú späť do práce. Pomáhajú ochotné babičky, manželia, pestúnky, jasle. Alebo sú činné v prostredí tolerujúcom detičky na pracoviskách.

Iné, menej známe ženy – matky sa tiež túžia realizovať. Chcú byť zamestnané, chcú podnikať, chcú zväčšovať príjmovú základňu svojich rodinných rozpočtov. A narážajú na rôzne bariéry: Nielen na predsudky konzervatívneho okolia určujúce miesto ženy pri sporákoch, pračkách a vysávačoch, ale aj druhotriedneho postavenia v očiach mnohých chlebodarcov. Želajú si, aby k nim boli zamestnávatelia ústretoví a umožnili pracovať na kratšie pracovné úväzky, aby vytvárali zdieľané pracovné miesta, aby neboli šikanované kvôli OČR-kám, aby ich nediskriminovali pri pohovoroch otázkami typu: „Plánujete ešte dieťa? Koľko rokov majú vaše deti? Bývajú často choré? Máte babičku, ktorá s nimi bude keď ochorejú?“

Obzvlášť veľkú obetavosť preukazujú mamy chorých a postihnutých detí. Vzdávajú sa vlastných túžob a ambícií a s láskou, trpezlivosťou, často aj so slzami v očiach nesú svoj pozemský kríž. Pomáhajú svojim ťažko skúšaným ratolestiam prežiť čo najlepší život. Dávajú maximum, no často žijú z minima. Prechádzajú skúškami hraničiacimi s nadľudskými výkonmi.  Nie sú celebritami dosahujúcimi verejný obdiv a uznanie. Skôr naopak, zápolia s pohŕdaním a netoleranciou a zložitým byrokratickým aparátom.

Moja bývalá kolegyňa, matka dvoch dcér, pred odchodom do dôchodku spätne hodnotila svoje vysoké pracovné nasadenie. V zamestnaní sa vypracovala na najšikovnejšiu, najviac zanietenú pre vec z celého oddelenia. Pravidelne robila nadčasy, ktoré jej nik nenariadil, nik nepreplácal. Obetavo pomáhala všetkým, čo ju o pomoc žiadali a svoju prácu odsunula na čas, keď sme my ostatní už „cvikali“  a odchádzali. Jej dcéry, ako sama hovorila, boli veľmi dobré a poslušné. Rešpektovali jej nadšenie pre prácu a  už od detstva boli aj maximálne samostatné.  A táto moja kolegynka na sklonku svojej pracovnej kariéry a žiaľ aj na sklonku svojho života svoje rozhodnutia podrobila ostrej a nemilosrdnej kritike: “Vieš Jani, to všetko, čo som v práci robila, mohol spraviť aj niekto iný. Ale matkou svojim dcéram som mohla byť len ja!“ (A dala by som ruku do ohňa, že bola aj skvelou matkou.)

Vlastným životným príbehom sama poznala, kto a čo si zaslúži najväčšiu porciu z toho najvzácnejšieho čo máme – z nášho času. 

 

Prečítajte si aj Tolerancia voči zlu za to môže

 

Ženy v meste