Biely júl

 

Neviem ako pre vás, ale pre mňa je začiatok júla každoročne biely. Už od detstva sa v našej rodine sleduje Wimbledon. Žiaden tenisový turnaj nemal u mužského osadenstva našej rodiny takú váhu ako práve tento. Bola to rodinná udalosť. Ako najstaršie dieťa v rodine, s ktorým sa vtedy nikto nehral (lebo všetci pozerali tenis), som sledovala aj ja. Pamätám si, ako som ako malé dievčatko, behala okolo chaty, keď sa v nedeľu popoludní na malom, čiernobielom televízore sledovalo mužské finále Wimbledonu a vykrikovala, že ide podávať Björn Borg. Borg bol moja prvá dlhovlasá tenisová láska. Je to síce už viac ako 30 rokov, no stále si pamätám nielen Borga, Lendla, ale aj veľkého zúrivca Johna  McEnroea, skvelú Chris Evertovú–Lloydovú aj Martinu Navrátilovú. Pozerať Wimbledon u nás patrilo k akémusi bontónu. So svojím strýkom som celé hodiny dokázala rozoberať podania, auty aj nevyužité šance jednotlivých hráčov. Pamätám si, že pri niektorých zápasoch som strašne zúrila (keď vyhral Boris Becker) a inokedy zasa plakala od šťastia – keď vyhral André Agassi, Pete Sampras či niektorý z mojich obľúbencov.

Stále pozerávam Wimbledon, stále sledujem rebríčky tenistov, sledujem poradie, aj to, ako sa mení po každom grandslame. Napriek tomu, že som tenis nikdy nehrala, tento šport považujem asi za najkrajší a najzaujímavejší na svete. Baví ma, že každá generácia má svoje tenisové idoly. Tí, ktorým som kedysi fandila, dnes už trénujú ďalšiu generáciu. Mnohé tenisové legendy prešli svojou náročnou cestou aj v osobnom živote. Čelili mnohým škandálom a  museli vzdorovať svojej „nepopularite“, keď sa im práve nedarilo. Ako by sa neúspech neodpúšťal.

Práve tento rok som si uvedomila, ako ľahko sa nám z pohodlia gaučov kritizuje ten či onen športovec za jeho výkon. Tento ročník priniesol mnohé prekvapenia, napísal nové tenisové príbehy. Môj obľúbený Novak (Nole) Djokovič, ktorému som držala palce si uvedomil, že jeho telo potrebuje pauzu. Magda Rybáriková, od ktorej nikto nič nečakal, zasa nádherne vplávala do wimbledonského semifinále a nechala za sebou oveľa silnejšie súperky. Tenis je náročný šport, hovorí sa mu aj kráľovský. Nie je iba o perfektnej kondícii, je aj o hlave. O schopnosti prečítať reč tela súpera a poznať svoje vlastné. O stratégii, o disciplíne, o príprave. Preto dnes už pozerám Wimbledon akosi rekreačne – bez tých vybičovaných emócií. Nemám už svojich úplných favoritov, ale držím každému, kto sa prebojuje hore. Je za tým neuveriteľné úsilie aj kus šťastia.

V sobotu a v nedeľu si dávam jahody a sadám si na gauč. Fandím tak, ako keď som bola malá. Akurát prajem víťazstvo každému, kto hrá dobre a férovo. Garbi, Venus, Roger, Marin…. sú to vaše dni, kedy sa zasa stanete na rok kráľovnami a kráľmi zelených trávnikov Wimbledonu. Fandím vašej kráľovskej hre. 

 

Víťazkou Wimbledonu je Španielka Garbine Muguruza.  Foto – TASR/AP

 

Prečítajte si aj Spiknutie