
Blízko a tak ďaleko vo vzťahu
Ono sa to nezdá, ale aj keď máte nejakého človeka pri sebe, neznamená to absolútne žiadnu blízkosť. Tak to bolo aj u mňa.
Redakcia Žien v meste · 31. mája 2017 · 2 min čítania
Nikdy som nerozumela tým povedačkám vo filmoch a knihách, kde rôzne aktérky a aktéri opisovali svoj vzťah porovnávaním „blízko a tak ďaleko“. Ako to je možné? Alebo ste si blízko, alebo nie ste spolu vôbec. Kým som niečo také nezažila na vlastnej koži. Úprimne? Divné pocity mám z toho dodnes.
Ono sa to nezdá, ale aj keď máte nejakého človeka pri sebe, neznamená to absolútne žiadnu blízkosť. Tak to bolo aj u mňa. Myslela som si, že priblížiť sa k človeku je ľahké. Veď stačí len prísť, zoznámiť sa, otvoriť ústa. Byť tam, kde človek, o ktorého máte záujem, je, motať sa okolo, veď „Náhoda je blbec“. V týchto prípadoch býva náhoda asi viac, než blbec…..Respektíve, nebýva žiadna.
Zažila som to teda aj ja. Videla som ho, on videl mňa, avšak vedomie o to druhom asi podchytil len jeden. Myslím reálne. Samozrejme, ja. Boli tu snahy o zblíženie, o to, spoznať jeho okolie, priateľov, dostala som sa vážne blízko. Kým som si neuvedomila, že som neustále príliš ďaleko. On so všetkým okolo seba v mojom svete bol, ja v jeho nie.
Pamätám si na ten okamih. Stála som asi tri metre od neho. Prešla som okolo neho, obšmietala sa okolo neho, bola som pri ňom. On si ma však nevšimol. Nevnímal ma. „Ako je to možné?“, pýtam sa.
Ako je možné, že sa nejaký človek dokáže vryť do sveta toho druhého, no zároveň v ňom nebyť? Ako sa môže stať, že niekoľko mesiacov orientujete svoje pôsobenie na človeka, ktorý v konečnom dôsledku ani nevie, že ste? Ako je možné, že to vďaka vašej aktivite a snahám o zblíženie nezaregistroval?
Ono to je tak niekoľko rokov. Bývame v jednom meste, máme rovnakých známych, chodíme na rovnaké miesta, veľakrát sa stane, že len kúsok vedľa seba. Napriek tomu, že týmto všetkým sme si blízko, stále sme si neuveriteľne ďaleko…
Ono si občas aj vravím, „Kiežby som len otvorila tie ústa“… ale… Ale!
Ono totiž nejde o telesnú blízkosť. Ale duševnú. A aj keď tam môžu byť pre ňu parametre, neznamená to, že sa aj zrealizuje…
.
Prečítajte si aj Každá máme svojho východniara
Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026



