Buďte nemoderní, neponáhľajte sa

„No vieš, ja toho toľko mám! Veď musím…“ a dotyčná začína vymenúvať všetky svoje povinnosti. Počúva to osoba, s ktorou práve telefonuje, počúvam to aj ja a ešte niekoľko osôb, s ktorými cestujeme vlakom do Bratislavy. Inak to nevyzerá ani vedľa mňa, kde sedia dve ženy a rozprávajú o svojich povinnostiach. Oni sa vlastne predbiehajú, ktorá z nich má tých povinností viac. Presviedčajú sa navzájom, že sú veľmi, veľmi zaneprázdnené.

Ako vyzerajú? To vôbec nie je podstatne, sú úplne obyčajne oblečené, žiadne najnovšie kolekcie značkových predajní. Ale predsa sú moderné. Lebo dnes byť veľmi zaneprázdneným znamená byť moderným. A kto viac o tom vie porozprávať, zaujať poslucháča, ten vyhráva. V podstate je to strašne nudné, lebo každý má svoje starosti a vypočuť si zoznam povinnosti inej osoby vlastne nie je žiadna sranda.

Ale chváliť sa povinnosťami je v dnešnej dobe „in“. Povinnosti pridávajú na prestíži. Ten, kto ich nemá veľa, ako keby nepatril do dnešného uponáhľaného sveta plného stresov, z ktorých sa potom možno bude treba liečiť.

A ja sa vám priznám, že nechcem byť moderná. Nechcem mojimi povinnosťami zaťažovať iných, nechcem hrať túto hru a stresovať nielen seba, ale aj iných okolo mňa. Beriem si zo života slová, ktoré mi niekedy hovorila moja svokra, keď som sa niečím veľmi stresovala, že nestihnem, že to nebude tip-top, že zlyhám. Svokra ma vtedy zvykla upokojovať slovami: nejak to bude, zvládneš to. Brala som to, veď mi to hovorila skúsená osoba, ktorá toho v živote veľa skúsila, vychovala štyri deti.

Prednedávnom som si prečítala odkaz inej ženy. Asi ju nepoznáte, ale možno aj vás presvedčia jej slová?

„Boli také časy, keď som sa stále niekam ponáhľala. Napríklad som cestovala električkou a chcela som, aby tá električka išla ešte rýchlejšie. Mala som to ponáhľanie v sebe. Až zrazu som si pomyslela: ale kam sa to ja tak ponáhľam? Však na konci ma čaká truhla. Zahoď ten vnútorný beh, vnímaj svet, pozoruj, čo sa okolo teba deje, veď život máme len jeden. Vo všetkom sa dá nájsť toľko krásy. Vlastne, už to, že človek žije, je niečo zázračné.“

Tie slová povedala poľská herečka Danuta Szaflarska, ktorá zomrela vo februári ako 102-ročná. 

Želám vám, aj sebe, aby sme sa nebáli byť nemoderní, aby sme mali viac času na pozorovanie a žitie skutočným životom.