Buďte ohľaduplní, aj keď my nie sme

Už hodnú chvíľu sedím v autobuse. Veziem sa z jedného konca mesta na druhý a keďže v piatkovej zápche mám pocit, že to trvá nekonečne dlho, očami hypnotizujem malú obrazovku, kde svietia názvy zastávok autobusu, ktoré sú ešte len pred nami. Zrazu sa do toho mihne červená plocha s nápisom „Prosíme o ohľaduplnosť“. Pár slov o tom, ako sa v autobuse zdvorilo správať k starším, tehotným ženám a rodičom s malými deťmi…   

Musím sa nad tým pousmiať. Len pred chvíľou vodič autobusu nechal na zastávke mladého muža, ktorý dobehol k stredným dverám v okamihu, keď sa zatvárali. Stihol ešte prebehnúť dopredu, dvakrát rukou stlačil tlačidlo otvárania dverí a nič. Vodič mu venoval pohľad, aj milý úsmev, no dvere mu neotvoril.

Presne to isté sa mi stalo deň predtým na zastávke, ktorá je pred semaforom. K dverám autobusu sme naraz dobehli dve a hoci sme stláčali tlačidlo na ich otváranie, neotvorili sa. Autobus pritom stál na zastávke ešte hodnú chvíľu po tom, ako sme to vzdali. Mal totiž červenú. Vodič telefonoval, pozeral sa nám do očí a kým odišiel, ešte sa usmial. Tak sme mu snáď spravili pekný deň.

Keď som to večer rozprávala doma, dcéra mi vraví: „Bola to osemdesiattrojka, že?“ Nie, nebola. Ona však napriek tomu spustí svoje „storky“ z ranného dochádzania do školy. Nie je prvá, od ktorej počujem o vodičovi, ktorý ráno stojí na zastávke keď vidí, ako niekto beží k autobusu, no tesne predtým ako dotyčný dobehne, zavrie dvere a s úsmevom odfičí.

Ja viem, možno je to všetko náhoda. Možno tie úsmevy vodičov nie sú radostné, ale ľútostivé či ospravedlňujúce. A viete, ako to chodí, grafikon predsa nepustí. Autobus nesmie meškať. Len nechápem, že keď ste v cudzine, toto sa vám nestane. Tam autobusy asi nejazdia podľa grafikonu.

Možno to bude znieť hlúpo, ale zisťujem, že už som si na to zvykla. Už viem, že keď bežím k autobusu, aj keď ešte stojí, vždy je to 50 na 50, či aj otvorí dvere a dostanem sa dnu. Pravdu povediac, už ma neprekvapí, keď to vodič neurobí. Skôr naopak. Prekvapená som viac vtedy, keď trpezlivo čaká s otvorenými dverami, kým dobehnú aj tí poslední.

A tak mi to „Prosíme o ohľaduplnosť“ na obrazovkách v MHD pripadá tak trochu smiešne. Alebo poviem rovno, že aj farizejské. A možno je chyba len v tom, že obrazovky sú umiestnené tak, že šoféri ich nevidia. Keby si ich prečítali, ktovie, možno by všetko bolo inak…

 

Prečítajte si aj Ako plynie čas