Byť mamou je úžasné!

 

Som žena. Som matka. A… niekedy si pripadám ako stroj. Všetko musí fungovať ako hodinky. Len čo ráno otvorím oči, hlava mi pracuje na plné obrátky. Postíhať všetko čo prináša tento deň, na nič nezabudnúť a domov sa vrátiť spokojná a vysmiata. To je môj každodenný rituál, ale nie vždy sa mi tak zadarí. Častokrát prídem ako fúria. Vyšťavená, unavená. Ale keď počujem: „mamka“, „mami“, „mamuľa“… Naberám silu, pozbieram posledné kvapky energie a ožívam znova.

Presne si pamätám ako sme si našu prvú princezničku priviezli domov z pôrodnice. Malinký uzlíček o váhe 2,50. Nevedela som sa vynadívať. Ovoniavala som ju, bozkávala. Musím priznať, že keď sa narodila, bol to môj najkrajší deň v živote. Mala som však strach.  Zvládnem to? Budem dobrou mamou? A keď sme si priniesli druhorodenú (ďalší deň ktorý sa zaradil medzi najkrajšie), to som už bola odvážnejšia, skúsenejšia. Všetko to išlo akosi prirodzene. Snažím sa doteraz. Vychovávať, usmerňovať, pohaniť, pomojkať,  pofúkať. Všetko čo patrí k žene –  k žene matke.

Za tých pár rokov si každá z nás prežila toho viac než dosť. Koľko prebdených nocí? Nedá sa ani spočítať. Máte pocit,  že sa už nikdy nevyspíte. Teraz to naši pubertiaci dospávajú.  Najlepšie nechať zatvorené dvere s nápisom „NEVYRUŠOVAŤ“ a nezabudnúť na funkčné wifi. Koľko pokakaných zadočkov? Oddojčených rôčkov? Hračky v každom kúte. Zapackané zrkadlá a okná. Prania a žehlenia?  Keď boli deti malé, bolo to fakt náročné a únavné. Čím sú staršie stačí im pokoj a plnosť peňaženky. Len tá výchova dáva zabrať. Treba byť pokojnejšou,  trpezlivejšou, rozvážnejšou. Má to aj svoje výhody. Máme viac času na seba. Čas na kávičku s priateľkami. Vaňu plnú peny.  Alebo len také leňošenie. Tichý byt, dom je súčasťou. To že mi mizne zo skrine oblečenie nerátam. Veď to len značí že mám slušné kúsky. 

Viem. Nie každej žene bolo dopriate byť mamou. A boli by skvelé.  Keď vidím ich smutné oči, trhá mi srdce. Iné matky, „matky roka“ deti majú. Nestarajú sa a ešte im aj ubližujú. Koľká nespravodlivosť. To mi je veľmi ľúto. Ak by som mala tú moc a vedela robiť zázraky na počkanie. Vyčariť  tým ženám úsmev, vymazať smútok  a dopriať im vytúžené dieťatko. Keby…

Veľa vecí sa časom zmenilo, doba je iná. Deti majú oveľa viac možností ako sme mali my. Očakáva sa od nich aj viac.  Nezmenila sa však jedna, jediná a to najzákladnejšia vec. Či za socializmu či dnes, svoje deti milujeme nadovšetko. Sme obdarené materinskou láskou. Sme srdcom rodiny. Musíme všetko zjemňovať, spájať, zoceľovať. To je naším poslaním. Lebo keď je mama spokojná, aj deti sú.

Byť mamou je úžasné, hoci náročné. A ja som nesmierne vďačná že mi moje deti každý deň šepcú: „mamka, ľúbime ťa“. Som prešťastná že ich mám. ĽÚBIM VÁS.

.

Prečítajte si aj O talenty musíme bojovať. Všetci!