Celý život v štyroch hodinách

Keby som nešla do divadla, mohla som napísať niečo príjemné a odľahčené. Niečo, čo sa dobre číta. Napríklad o nedeľnom obede alebo o nakupovaní. Ale ja som šla na Bratov Karamazovcov.  Ich príbeh je niečo, čo sa nielenže nedá opísať slovami, ale podľa mňa sa to nedá ani prežiť.

Ako to Fiodor Michajlovič dokázal, neviem. Áno z hodín literatúry som vedela, že je to náročná kniha. Ale keď máte šestnásť a čítate Dostojevského, silno pochybujem, že jeho hrdinov dokážete naozaj pochopiť. Dostojevskij zvládol vtesnať všetky emócie života do jednej knihy. Knihy, ktorá sa vždy dá odložiť, keď už nevládzete ďalej.

Divadlo je sugestívne, vtiahne vás a vy  sa 4 a pol hodiny snažíte tie emócie prežiť.  A poviem vám, nie je to ľahké. Postupne prežívate spory otcov a synov, lásku neopätovanú, lásku násilnú, nenávisť premenenú na lásku, aj na ľútosť. Prežívate najvyššie vrcholy, aj najhlbšiu temnotu. Prežívate zradu a klam, hlúposť, aj brutálnu krutosť. Odpustenie, aj trest. A keďže sa to odohráva v Rusku, všetko je obrovské ako táto rozľahlá krajina. Každá jedna emócia sa tisíckrát znásobí v grandióznom rozmere.

Žijete osud jednej rodiny a v istých momentoch tam vidíte seba. Situácie a osudy, ktoré sú všade okolo vás. Vidíte ako zbytočne radí múdry starec a duchovný učiteľ ľuďom zaslepeným nenávisťou a pomstou. Ako zbytočne sa mladá žena skúša obetovať za muža, ktorý stojí o inú ženu. Ako sa zo synov stávajú kópie ich otcov, aj keď sa proti tomu najviac vzpierajú.

Dostojevskij bol majstrom písania, pretože dokázal zachytiť tie najhraničnejšie momenty. Dokázal dej tak vyhrotiť, až máte na celom tele zimomriavky akoby ste sedeli uprostred Sibíri. Plačete, smejete sa, desíte sa záhuby, do ktorej sa hrdinovia rútia.

Ak chcete prežiť niečo veľmi silné, choďte na Karamazovcov do divadla. Majte so sebou vreckovky, zoberte si aj chlebík do kabelky, pretože vám isto vyhladne a na druhý deň si zoberte dovolenku. Stojí za to prežiť celý život v 4 hodinách. A okrem toho, hrajú tam fakt pekní herci.