Cesta k sebe

 

Všetko je raz prvýkrát. Vždy som sa bránila tomu cestovať sama. Mám strach z letísk a mám strach z toho, že niečo popletiem, že vyrobím chaos, že zmeškám. Vždy   mám rada pri sebe niekoho, s kým si môžem veci konzultovať a potvrdzovať. Tento rok to vyšlo inak. Zhoda veľmi bolestivých a nepríjemných okolností spôsobila, že idem na dovolenku sama. Teda úplne sama nie, beriem so sebou na výlet niekoľko kníh. Mám pocit, že túžia ísť k moru. Čím viac sa to blíži, tým viac sa teším, aj bojím. Byť sama so sebou a svojimi myšlienkami môže byť niekedy veľmi fajn. Dlhé prechádzky, spanie a vstávanie, kedy sa vám zachce a program, na aký máte chuť. Prioritou ste vy a nikto iný.

Premýšľam nad tým, kedy naposledy som bola sama pre seba prioritou. Kedy naposledy som si len tak užívala a sama pre seba niečo urobila bez ohľadu na okolie. My, ženy, pomerne často robíme veci, ktoré sú potrebné. Staráme sa o druhých – máme to tak trochu v DNA. Niekedy to prerastie do štádia, že sa staráme nielen o druhých, ale aj do druhých a na seba nám už nezostane ani chvíľka času. Posledné mesiace boli veľmi náročné. Moje vnútro prešlo turbulentnými zmenami a musela som sa mnohých vecí vzdať. A je to dobre. Najmä, keď pochopíte, že to robíte pre seba. Keď viete, že niečo musíte opustiť, lebo vás to neposúva ďalej, ale oberá vás to o energiu. Posledné mesiace spôsobili, že som uvidela realitu a stala sa naozaj zrelou. Opustila som život v ilúzii a pozrela sa pravde do očí. Je to tvrdé, náročné, mnohé sme to zažili. Ale na konci, keď všetko a všetci odpadnú, zostanete iba vy a tí praví ľudia okolo vás. Zdravé jadro. Piesok sadne, hladina sa vyčistí. Zrazu sa v nej vidíte ako v zrkadle.

Sama. Sólo. Len ja. Žiadne zadné vrátka ani pomocné kolieska. Prináša to veľkú slobodu a spolu s ňou aj zodpovednosť. Za seba, za každý svoj krok. Spomínam si ako som bola prvý raz sama v kine a prvý raz sama na káve a v reštaurácii. Dnes to robím bežne a vôbec mi to nepríde čudné. Všetky doterajšie dovolenky boli kompromisom. Len aby boli všetci spokojní. Táto bude iba o mojej spokojnosti. Prvýkrát v živote. Všetko je prvýkrát. Aj my. Keď zanecháme za sebou všetko staré a každého, koho stretneme, budeme ochotní považovať za svojho učiteľa. Držte mi palce, nech nezídem z cesty, na ktorú som sa vydala. Z cesty k sebe. Potom to už nejako zvládnem.

 

Prečítajte si aj Opustiť zónu komfortu. To fakt?