Chcem mať osušku len od piesku…

 

Spomínam na prvé dovolenky, ktoré sme si vyberali podľa jednoduchej zásady – dovolenkový cieľ musel ležať dostatočne ďaleko od civilizácie, aby sa večer nikto z domácich nemohol sťažovať na falošný spev a tóny gitary pri ohni. Zároveň však dosť blízko na to, aby cesta do najbližších dedinských potravín nezabrala viac ako hodinu. Mali sme sladkých sedemnásť. Ubytovacie zariadenia, lôžka aj prístelky sme si vláčili so sebou na chrbte. Tí rozmaznanejší spávali v stanoch, ostatným stačila celta a spací vak. Doprava bola kombinovaná – autobus, vlastné nohy a stop.

Stop bol v tých časoch najväčšia istota. Väčšia ako autobus, ktorý do maličkých dedín chodil maximálne trikrát za deň… Pamätám si, raz sme stopovali traja aj s dobermanom. Zastavil nám tridsiatnik s dvojdverovým autom. Vraj poďte všetci. Nebolo nás treba dvakrát núkať. Nasúkať sa do auta aj s batohmi nebolo ľahké. Dievčatá dozadu, kamarát s dobermanom na sedadlo spolujazdca. Treba povedať, že to bol pes nevychovaný, na cestovanie nie veľmi zvyknutý. Celú cestu sa snažil svojmu majiteľovi vyskočiť na kolená a keď sa mu to konečne podarilo, slastne oblizol šoférovi pol tváre. Takmer sme skončili v jarku.

Strava pri týchto zájazdoch za veľa nestála, ale hladom neumrel nikto. A to pritom ponuka polotovarov v obchodoch zďaleka nebola taká pestrá ako dnes. Aspoň sme po dovolenkách nemuseli viesť siahodlhé rozhovory o tom, kto koľko pribral na all inclusive. 

Potom sa otvorili hranice a na rad prišli Kanárske ostrovy, Mallorka, Ibiza, Dominikánska republika, skrátka celkom iný svet. Keď sme porodili, vystriedalo ho pokojné Chorvátsko, Grécko, Španielsko, Taliansko a Turecko. Hlavné bolo nájsť hotel priateľský k rodinám s deťmi. Taký, kde mali v jedálni detské stoličky, v blízkosti detské ihrisko a pláž bola hneď pod oknami. A keď boli deti naozaj malé, najväčším bonusom bola lekárska služba priamo v hoteli.

Dnes sa prehrabávam v ponukách last minute zájazdov a akosi ma už netrápi, či je hotel od pláže sto metrov alebo tristo, či je pláž piesková alebo kamienková, či sú izby priestranné alebo sa trošku potlačíme, či z balkóna budeme pozerať na more. Ťažkú hlavu si nerobím ani z toho, keď nevyjde počasie alebo keď namiesto lietadla pofičíme autobusom. Jediné, po čom túžim je, užiť si dovolenku v pokoji. Nech po mňa nikto nemusí posielať vládny špeciál. Nech mám plážovú osušku len od piesku, nie od krvi…

(Autorka je redaktorkou mesačníka Dieťa)

 

 

 

Ženy v meste

 

 

 

Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.

 

 

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk.