Chcem veriť najprv obeti, nie predátorovi

Tento týždeň bol pre mňa náročný. Publikovali sme v denníku SME príbeh o sexuálnom zneužívaní vtedy 13-ročného dievčaťa 40-ročným mužom. Náročné to bolo hneď z niekoľkých dôvodov – počúvať po rokoch osudy zneužitých žien bola prvá vec. Silné ženy mi po rokoch terapie hovorili príbehy, ktoré sa počúvali ťažko.

Iste, sú ľudia, ktorí najprv povedia, že si to obete určite vymýšľajú. Štatistiky však hovoria, že podobné závažné príbehy si vymýšľa mizivé percento a šanca, že s takým niekým práve hovoríte je takmer nulová.

Prišiel druhý krok – sadnúť si s obeťami a pripraviť ich na to, čo môže prísť. Pred každým rozhovorom som mala päť minútový preslov, že odporúčam obmedziť sociálne siete, skryť si na pár týždňov profil a za naozaj žiadnych okolností nečítať diskusie. Mám s tým bohaté skúsenosti. V diskusiách sa nikdy nič nedozviete, ale odísť z nich môžete ubolený a zranený.

Aj kamarátkam som hovorila, že si chcem zachovať jednu vec – pristupovať k obetiam tak, že im skôr verím, než neverím. Je samozrejmé, že ako novinárka musím preveriť ich tvrdenia. Musím mať zasvietené kontrolky a naozaj skúmať všetky okolnosti. Musím mať otvorenú myseľ a nemať jasný súd hneď v prvý deň. Ale chcem si zachovať default nastavenie, že v prvom momente obeti verím, nie neverím. Želám si, aby sme tak boli nastavení aj v spoločnosti. Pretože podpora je pre obete veľmi dôležitá. A ten zlomok, čo zneužíva takto vážne obvinenia v rozvodových konaniach, je tak malý, že za to nemôžu trpieť stovky zneužívaných či týraných žien.

 

 

Krok tretí – vyhodnotenie dôkazov. Máte na stole desiatky výpovedí, urobili ste hodiny rozhovorov. Spíšete si fakty, navzájom sa vám prelínajú časové osi, mená. Urobiť v tom poriadok a vytiahnuť z toho to podstatné.

Príde mi až smiešne hovoriť o mojom psychickom stave, keď oproti mne sedia obete, ktoré majú za sebou šialené veci. Ale napriek tomu som prežívala posledné týždne rôzne fázy. Prvé dni som zle spala, ďalšie ma premohol strach. Zreteľne si pamätám, ako som šla ešte za svetla domov z práce, a za mnou kráčal muž. V nejakom bode sa rozbehol a obišiel ma, pretože utekal na električku. Tak strašne som sa zľakla, že som musela zastať na ulici a predýchať to. Po niekoľkých týždňoch je to lepšie, no strach stále mám v sebe. Iracionálny, ale je tu. Prítomný.

Nedokážem opísať vďaku ženám, ktoré sa so mnou rozprávali. Viem, že je to ťažké. Viem, že idú s kožou na trh, že si užijú šikany. My, novinári, sme na ňu zvyknutí. Ale bežný človek nemá prečo. Zrazu vstúpi do verejného života s absolútne intímnym príbehom. S príbehom pre ktorý zažili roky hanby a sebaobviňovania. S príbehom, ktorý im ľudia nemusia uveriť. Nedokážem opísať slovami, ako si vážim ich spoveď. Ľudia sa s nami často nechcú baviť na ulici o cenách potravín, nie to ešte o vlastnom zneužívaní. Cítim nekonečnú vďaku, že tú tému otvorili a hovorili o nej.

V neposlednom rade som šťastná, že zatiaľ sa moje predpovede o nenávistných mailoch nepotvrdili. Čítam si reakcie a ľudia sú pohoršení. Súcitia s obeťami, celkom empaticky komentujú a nájde sa naozaj len pár jedincov, ktorí pod anonymnými profilmi píšu nechutné veci. Možno sme sa posunuli ďalej. Možno sme citlivejší. Možno sme konečne prišli do bodu, že na prvú veríme obeti, nie predátorovi. Dúfam. Pretože podľa príbehov, ktoré sme počuli, sa tomuto zneužívaniu prizerali pred pätnástimi rokmi desiatky príčetných ľudí. Asi sa Slovensko naozaj mení k lepšiemu.

 

Prečítajte si

Instagramový život nedokonalej ženy