Choré chodníky

Som z mesta a ešte k tomu žena z mesta. Nuž som si povedala, že celkom bez povinností si moje milované mesto aj poriadne obzriem. Pravdaže, nedá sa celé, najďalej zachádzam po Ondrejský cintorín, tam vždy navštívim Julka Satinského a Janka Melkoviča, ale aj pani francúzsku grófku, ktorá sa z nejakých dôvodov ocitla v Bratislave a teraz je pochovaná spolu so svojim malým synčekom v jednom  z tmavých, chladných hrobov. Priestor za cintorínom už beriem ako výletnú časť, na ktorú treba čas.

Môj starý otec bol architektom, nuž mám zrejme v génoch pozerať  hore na strechy, obdivovať ich okná a okienka, plastiky. Len napríklad bratislavský sochár Alojz Rigelle ich na mestských palácoch urobil okolo päťsto. Bratislavčania za odmenu pomenovali po ňom vari najkratšiu uličku v meste. Hneď pri hoteli Danube.  Nuž, doma nie je nikto prorokom. Ale aby som vám ho priblížila… Srnku s fontánkou na Hviezdoslavovom námestí poznáte!  Aj to je dielo pána Alojza!

Na „kontrole“ mesta, keďže strechy poznám takmer poslepiačky, som kráčala so sklonenou hlavou. Lebo teda, jesenné lístie na chodníkoch je vecička veľmi vymaľovaná, romantická a okrem toho som zisťovala zásah moderných čias do nášho starobylého mesta. Hovorím o miliónoch nalepených žuvačiek na chodníkoch, hovorím o „lafárine“ každého, kto toto čudo vypľuje na betónové kocky, na asfalt. Videla som zúfalé vrabce so zalepenými zobákmi,  videla som aj také holuby.

Žuvačka slávi od svojho zrodu 150 rokov.  Prvú, ružovú značky Dubble Bubble, Američania vyrobili v roku 1848. Potom z ich fabrík vybehlo nekonečné množstvo druhov, a celú produkciu tejto barličky našich životov by veru nezrátal nik. Niektoré americké školy žuvačky dokonca ráno čo ráno rozdeľujú medzi žiakov, vraj kvôli tomu, aby boli deti pozornejšie, sústredenejšie.

Všetci vieme, čo všetko môže žuvačka v ústach suplovať. Umytie zubov, potlačí hlad, zaženie smäd, zmierni stres, vraj aj vyrovná jemné vrásky okolo kútikov úst. Aktívna žuvačka je fajn. Má príjemnú chuť, keď s niekým rozprávame, vonia…  Avšak tá vyžutá, nepotrebná, je pre naše mestá hotová katastrofa.

Ja viem, zatiaľ u nás nikto nevyrába papieriky na spakovania nepotrebného, vyžutého kúska hmoty, aby sme ho potom vyhodili do smetiaka. No i tak by sme mohli niečo vymyslieť my, aby naše chodníky nevyzerali ako odsypané ovčími kiahňami.

Ak hodíme na chodník žuvačku a prejde po nej množstvo nôh, nájdeme ju na rovnakom mieste aj o päť rokov. Pretože práve toľko sa s ňou príroda trápi, aby nepotrebný hnus rozložila. To však iba v prípade, ak si kúsok jedlej gumy niekto neprinesie na podpätku domov, na drahý koberec.

Staré strechy môjho milovaného mesta, bratislavské strechy, sú prenádherné. Chodníky môjho milovaného mesta, bratislavské chodníky, trpia na ochorenie žuvačkových kiahní. Dá sa to vôbec liečiť?

Odhodené žuvačky však nie sú jediným odhodeným materiálom v našich uliciach. Skúste niekedy nazrieť do zákutí kríkov v parkoch, popri hlučných cestách! A nájdete toľko povaľujúcich sa prázdnych pet fliaš… To je tiež niečo, čo nepochopím. Nevravím, že každý má vedieť, ako dlho príroda recykluje takúto fľašu, ako dlho sa s ňou trápi! Ja to viem tiež iba preto, lebo som hľadala informácie. Inak… tento umelohmotný rároh sa rozkladá rovných 150 rokov! Zahodiť fľašu len tak, mimo smetného koša, považujem za obrovskú hrubosť a aroganciu.

Naše mestá nie sú čisté. Sú zahnusené nami ignorantmi, nami, čo chodíme svetom s pocitom dôležitosti, nenahraditeľnosti. A keď sa na nás nik nepozerá, pokojne na chodník vypľujeme žuvačku, za tamten veľký krík orgovánu pokojne odhodíme dopitú fľašu. Pretože,  veď nás nik nevidí! Akoby to bol dôvod na ničenie.      

 

Prečítajte si aj O dvanástej padla