Chráňme si svoje šťastie

 

Niekomu ku šťastiu stačí málo, iný potrebuje veľa. Veľké však vrhá veľký tieň. Bohatý človek stupňuje svoje nároky a má o svoj majetok čoraz väčšie obavy. Ten, čo získa moc, nadobudne aj väčšiu zodpovednosť a strach zo zlyhania. Verejne známy a populárny stráca anonymitu a získava nechcený záujem bulváru. Telesne krásnych znepokojuje starnutie. Majúcich veľa vzťahov, veľa lások sprevádza tieň zlomených sŕdc. Rovnako šťastný aj nešťastný ako úspešný boháč vo veľkej vile v lukratívnej časti veľkomesta obklopený luxusom, vie byť aj skromne žujúci na lazoch v lone tichej prírody.

O svojom šťastí či nešťastí som tridsaťtri  rokov vôbec nedumala. Prijímala som veci ako išli a nedávala im nálepku. Keď bol dôvod na smiech, smiala som sa, keď nebol, bola som smutná. Až po hadej otázke: “Si šťastná?“, som začala svoj život hodnotiť. „Áno, som, veď ani slnko na nás stále nesvieti!“  Šťastie nie je o dennodennom širokom úsmeve na tvári, nie je o živote bez starostí a problémov. Odpoveďou človeku, ktorého som si vážila a verila mu každé slovo aj gesto, som bola sklamaná: “Keď ti tá autosugescia funguje…“ Následnou zmenou optiky som spravila zásadnú chybu.  Môj pohár už nebol poloplný, lež poloprázdny.

Nemala som zaujímavé zamestnanie, zapisovala som faktúry v neďalekej agro firme. Nežila som v centre diania, lež na konci či okraji dediny, kde líšky dávajú dobrú noc. Nemala som čas na seba, všetok pohltili tri malé deti, domácnosť, záhrada. Nechodili sme na dovolenky k moru, ani na zimné lyžovačky.

Nemala som dôverné bútľavé kamarátky. Nenosila som značkové oblečenie, nekupovala kvalitnú drahú obuv, nechodila ku kozmetičke, ku kaderníčke tak raz-dvakrát za rok. Nevozili sme sa v kvalitnom auťáku, ale v švagrovej starej škodovke. Nikdy som nebola na žiadnom festivale, ba ani koncerte nejakej pop hviezdy. Všetky tie negativizmy: nemám, nechodím, nenosím, nekupujem, neviem, nie som, ma priviedli k poznaniu, že vlastne nežijem plnohodnotne. Moje slnko prekryl mrak a cítila som sa skutočne nešťastne.

Ani dnes by výpočet toho, čo nemám, nebol kratší, práve naopak. Nemám zamestnanie, ale mám slobodu a nezakusujem mobing ani bossing. Nevyhrala som v komunálnych voľbách, vďaka Bohu, lebo by som nevedela prevracať kabát a hrať na všetky strany, len aby som bola v dedine obľúbená. Nepípa mi pravidelne zaujímavá suma na účte (ani ten nemám), mám však pracovitého manžela, ktorý nás uživí. Nestretávam susedov nadšených, že ma opäť vidia, no žijeme v tichom rozprávkovom vidieckom prostredí. Nemám stopercentné zdravie, dokážem však spraviť viac než mnoho zdravších lenivcov. Naše  deti  nie sú vycvičené ako poslušné opičky, viem však, že vo svete sa nestratia. Môj pohár je opäť poloplný.

Všetko, čo potrebujeme je, aby sme cítili, že toto a teraz je šťastie, je prosté a skromné srdce. (Nikos Kazantzakis) Mať pokoj v duši, prijať veci, ktoré nedokážeme zmeniť, byť vďačný za každé nové ráno, za mier, za rodinu, zdravie, strechu nad hlavou, jedlo… Nedovoliť narušiť svoje, hoc pre iných nepochopiteľné šťastie, zmenou optiky len preto, že niekto ku šťastiu, svojmu vnútornému pokoju potrebuje oveľa viac.

 

Prečítajte si aj Rozhodla sa pre pravdu a lásku. Skončila tragicky

 

Ženy v meste