Chvíľa, ktorá sa ráta

 

V teple horskej chaty, so šálkou horúceho čaju v ruke sa dívam na zasneženú krajinu za oknom a je mi ľúto, že nie som vonku, že nepočujem sneh, ktorý zasviští, keď sa zosype zo striech alebo stromov. Keď som vonku, dezorientovaná v hmle snežnej metelice, chcem byť v teple a dívať sa na to všetko cez okno, na biele konáre stromov, na vločky mäkko disciplinovane sa usádzajúce na parapetmi okna.

Keď lyžujem a kožu na tvári mi ide odtrhnúť od mrazu, túžim po horúcom víne s plávajúcim plátkom pomaranča, snívam o chvíli, keď pri praskajúcom kozube izby obkladanej drevom si dám dolu z hlavy helmu, zložím ruksak a stiahnem rukavice.

Na horách chcem byť stále vnútri a zároveň vonku.

Sú však aj chvíle, ktoré neašpirujú na žiadne iné. Ráno o piatej, keď zababušená pod perinou počúvam zvuk traktorov upravujúcich lyžiarske svahy. Keď otvorím rolety a všetko je pokryté čerstvým trblietavým hladkým snehom,  novučkým, čistučkým, bez jedinej stopy, keď vidno lanovky a ranné slnko plaziace sa po končiaroch. Keď na prázdnom svahu okolo mňa práši sneh. V pekárni v centre Valloire, keď stojím v rade a čítam názvy zákuskov a koláčov. „Mont Blanc“ z gaštanového krému, „oreillettes“ (ušká) alebo „bugnes“, ktorým v slovenčine povieme fánky alebo božie milosti, „Croix de Savoie“ (Savojský kríž) s pudingom, tyčinka z lístkového cesta plnená kakaom sa volá „Le Filou“ (huncút), černicová bábovka „Délice de Valloire“, tvarohová torta s lekvárom z lesných plodov. „Boule de pain“ je v preklade chlebová guľa.

Na prenajatej chate sa zamilujem do keramického čajníka s modrými kvetinkami a obitým vrchnákom, zvnútra zhnednutým od čierneho čaju. Čajník si pomyselne na pár dovolenkových dní osvojím, niekoľkokrát do dňa zalievam doň bylinkové čaje, aby som ich mohla nalievať do malých červených a modrých šáločiek.

Všetci sú dobre naladení. Mám pocit, že je to obligátnou súčasťou každej práce. Lanovkári, pri nastupovaní aj vystupovaní každému lyžiarovi povedia „bonjour“, tak ako parížski šoféri autobusov všetkým cestujúcim. Lyžiarski inštruktori sršia vtipom, aj v hustom snežení a mrazivom vetre, vysmiati s náladou, ktorá nám rodičom dáva pocit, že sa na to lyžovanie vo výcviku s našimi deťmi veľmi tešia. S elánom si vyšľapú dvesto metrov na svahu, aby vyzdvihli dieťa, čo trucuje v snehu, po svahoch zbierajú padnuté palice, komunikujú medzi sebou cez vysielačky, vzájomne si pomáhajú nájsť stratené deti. Deťom zoradeným na svahu vysvetľujú nielen techniky lyžovania, ale im aj ukazujú orlov na oblohe, hovoria o tom, že „Mélèze“ (Smrekovec opadavý) je jediný ihličnan, ktorého ihličie na jeseň ožltne, zčervenie, zhnedne a opadá a že názov stromu pochádza od slova „mel“ (miel) –med a je to strom, ktorý má rád nohy v chlade a hlavu v slnku.

K lyžovačkám patria filmy s Funesom, zemiakové pyré z prášku, polievka zo škatule, instantné kakao, hrášok z konzervy, toasty s Nutellou, bylinkové čaje s medom, kapučína so šľahačkou na svahoch a koláče z pekárne.

Po návrate do Paríža sme na Valentína kúpili zákusky „Saint Honoré“. Každé francúzske mesto a miesto má svoje pekárne a cukrárne a tie majú svoje koláče a zákusky a tie majú svoje názvy. Svätý Honoré je patrónom pekárov a Svätý Michel je patrónom cukrárov. Mladý chlapec Saint Honoré povedal svojej pestúnke, že sa chce stať kňazom. Tá mu posmešne odpovedala, že on bude biskupom, keď jej na lopate narastie lístie. A na lopate začalo rásť lístie.

.

Prečítajte si aj Kultúry a ľudia alebo Havran a Sulík