Čierna ovca dediny, lebo nepodpísala, čo mala…

 

Na dedine som vyrástla. Tej istej, čo moja mamka, moja babka, jej mamka… S otcom to bolo podobné. No keďže máme veľkomesto pár kilometrov, vyberám si. Kávu v meste, dezert doma na terase. Život na dedine mi vyhovuje, všetkými desiatimi. Nemenila by som.

Nerozčuľuje ma, že o mne teta Hanka všetko vie, alebo si teda myslí, že vie, prípadne by chcela. Neprekáža mi, že ak by som uja Imra nevzala z autobusovej zástavky do mesta, bola by som poohovárana krížom-krážom, dokonca som si už zvykla aj na nekonečný problém, ktorým je jednoznačne spaľovanie bordelu na záhrade. Nie, nesúhlasím s tým a občas s mamčou aj roznášame letáky len tak, po večeroch,  o tom, ako spaľovanie ubližuje zdraviu a vašim deťom. Ale sú veci, na ktoré si nechcem a nemôžem zvyknúť.

Človek by čakal, že ak býva v celkom vyspelej obci, blízko mesta, s ľuďmi, ktorí pracujú v meste, ktoré je, či chceme alebo nie, predsa len pokrokovejšie, tak ho nezaskočí bežná návšteva kostola. V tom našom som bola minule po dlhšom čase, všetko bolo úplne v poriadku, som veriaca, ale nie fanatická katolíčka, ktorá tancuje s rukami vystretými naširoko za slov nejakej náboženskej rockovej kapely (peace, nikoho neodsudzujem).

Ako sme sa tak blížili aj so sestrou ku kostolu, zbadali sme, že sa čosi tesne pred kostolom podpisuje. Myslela som, že sa zase rieši upratovanie a rozdelenie, prípadne niečo podobné. Sestra ma ale zavčasu vystríhala, že to je tá petícia za rodinu, v ktorej podpisujete, aby manželstvo bolo len muž a žena, rovnako výchova deti. Neviem, možno nie presne takto, nepátrala som potom, lebo ma to nezaujímalo.

Všetci to húfne podpisovali, len my so sestrou, sme stáli bokom ako také čierne ovce. Nie poslušné ovečky. Vrcholom všetkého bolo, keď nás menovite, cez pol dvora a oslovením vyzvali, aby sme to prišli podpísať. Povedali sme, že nie, ďakujeme, obe máme v okolí dosť príkladov na to, aby sme to nepodpísali. Moja dobrá kamarátka žije so svojou dobrou kamarátkou, nazvime to tak. Samozrejme, pre istotu v zahraničí. Dobrý kamarát mojej sestry žije so svojím dobrým kamarátom. Samozrejme, v zahraničí. A takto by sme mali niekoľko príkladov. Sú spokojní, žiaľ, zatiaľ majú iba psa, lebo, lebo však vieme…

Pozor, ešte predtým, ako sa rozťukáte do komentu a odsúdite ma, že som šibnutá, pripomínam, že toto nie je blog o homosexuáloch a o tom, či spolu majú alebo nemajú žiť. Je to duma o tom, ako ľudia prirodzene a „nie pod tlakom“ podpisujú niečo, načo možno majú iný názor, len nemajú na výber. Lebo, napríklad, sú na dedine. Ostro sledovaní.

…a tak sme si to odstáli až po koniec omše a odchádzali s očami na chrbte. Lebo, to sú tie, čo nepodpísali. O to viac tlieskam mojej pokrokovej mamke, ktorá mi s pokojom v hlase potom povedala, že ani ona by to nepodpísala, lebo nech každý žije, ako chce a ako je šťastný. A mama má vždy pravdu.

  

Prečítajte si aj Slovensko moje, tak sa pýtam

 

 

Ženy v meste