Ženy v meste
Človek od lásky aj priberie

Človek od lásky aj priberie

Kdesi som čítala, že po svadbe majú ľudia tendenciu akosi spohodlnieť a priberať. Jednoducho zlenivejú. Podľa mňa si skrátka niektorí ľudia povedia, že keďže to už spečatili, už sa nemusia až tak starať o svoj zovňajšok.

Redakcia Žien v meste · 28. augusta 2016 · 4 min čítania

 

Manželstvo neprospieva mojej váhe. Čo mesiac, to kilo navyše. Vydatá som tri mesiace, takže, áno, je ma o tri kilogramy na tomto svete viac. Pritom sa chodím každý deň vypotiť do fitka a makám na sebe. Kde je teda chyba? Nuž, treba ju hľadať v kuchyni.

Ako sa hovorí, láska ide cez žalúdok. Cez žalúdok toho môjho muža určite. Je to veľký gurmán, rád sa dobre naje. Len vtedy je naozaj spokojný (typický chlap!). Ale keďže som mu sľúbila lásku až za hrob, snažím sa byť milujúcou a starostlivou manželkou – čo v našom prípade znamená, že sa starám (okrem iného) hlavne o jeho bruško 🙂 A popritom sa starám aj o to svoje, aj keď zrejme viac, než by som vôbec chcela.

Čo sa bude jesť, to mám na starosti ja. Chodím na nákupy a horko-ťažko vláčim plné tašky domov. Azda všetky ženy poznajú tú magickú vetu: Skočím len po chlieb. Pche, no určite! Moje minulé „len po chlieb“ bolo také, že som si musela zavolať taxík, aby som sa vôbec s toľkými potravinami odtrepala domov. Ale naspäť k jadru veci. Z nakúpených potravín pripravujem jedlo. Raňajky, desiatu, obed, olovrant, večeru. Bol by trapas, keby som môjmu gurmánovi dala niečo, čo by mu nechutilo, a tak všetko vždy starostlivo ochutnám. Zobnem si z tohto, ochutnám tamto a ešte toto som nemala, nuž a keď je dobré, tak si aj pridám. A potom si večer idem oči vyočiť na tom čísle, o ktorom ma váha presviedča, že patrí mne.

Pamätám si dni, keď sme sa nasťahovali do nového bytu a začali spolu bývať. Bolo to dva mesiace pred svadbou. V obrovskom priestore som zostala ja, štyri steny a chladnička. Ako čerstvá absolventka univerzity som ešte nepracovala, a tak som väčšinu času zostala v byte sama a od rána do večera ho upratovala a zariaďovala, zatiaľ čo manžel zarábal. Tieto prvé dni v novom byte som takmer nejedla a schudla som. Predstavte si to: biele steny, „chudobná“ študentka a chladnička zívajúca prázdnotou. Jediné, čo sa v nej na začiatku nachádzalo, bol príšerný smrad (ten mi dal zabrať, kým som sa ho zbavila!). No ale netrvalo dlho, zabývali sme sa, vzali sme sa, nakúpili sme, navarili sme a … a kým nepomreli, tak spolu priberajú dodnes 🙂

Kdesi som čítala, že po svadbe majú ľudia tendenciu akosi spohodlnieť a priberať. Jednoducho zlenivejú. Podľa mňa si skrátka niektorí ľudia povedia, že keďže to už spečatili, už sa nemusia až tak starať o svoj zovňajšok. A popritom je tu aj už spomínaný fakt, že láska ide cez žalúdok. A s tým sa nedá robiť vôbec nič, je to jednoducho tak! Ale na druhej strane sme radi, veď čo môže byť romantickejšie ako večera pri sviečkach s milovaným človekom? Nič!

Poviem vám však, že niekedy ma moja narastajúca hmotnosť vie vytočiť do nepríčetnosti a dokáže mi úplne zničiť náladu a aj celý večer. Pre ženu ako ja, ktorá sa už dlhé roky usiluje udržať si figúru, je priberanie hotovou pohromou! Hlavne vtedy, keď ste celý deň na nohách, popoludní vypľujete dušu v posilňovni a večer sa vám váha vysmeje do xichtu a nechá to vaše nešťastné telo smútiť v kresle s tými svojimi – často imaginárnymi –„šunkami“. Moje ochutnávačky a, priznávam že aj maškrtenie, ma dostali do situácie, keď jediné, čo mi zostáva, je usilovať sa nepodľahnúť panike  (alebo nevyhodiť váhu von oknom).

Avšak môj chlap ma neustále ubezpečuje, že sa mu páčim. Nikdy mi nepovedal, keď som mala „váhové“ nervy, že by moje kilečká bolo vidno, práve naopak. Prišiel ku mne, objal ma a to moje na zadku pribraté kilečko stisol. A viete čo? V tej chvíli bola hmotnosť to posledné, čo ma zaujímalo.

Manželstvo teda mojej váhe neprospieva tak, ako som si predstavovala. Zato ale prospieva mnohým iným veciam: učí ma zodpovednosti, láskavosti a starostlivosti, riešiť konflikty priamo s pokojom a úprimnosťou, učí ma byť milujúcou a vernou manželkou a naučilo ma aj zapnúť a vypnúť prívod vody 🙂 Neustále zisťujem, akí sú muži od nás žien rozdielni a že tieto rozdiely sa vzájomne krásne dopĺňajú. Takže hoci si ma moja váha neváži, môj manžel áno.
A o tom je manželstvo – o láske, z ktorej skutočne nechcem nikdy stratiť ani gram…

 

Prečítajte si aj Vedieť sa ospravedlniť…

 

 

Ženy v meste

Zdieľať

Mohlo by vás zaujímať

Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali

Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na

Diana Javorčíková · 18. augusta 2026

Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?

Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na

Nezlomné · 4. augusta 2026

Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici

Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.

Lucia Ábelová · 24. júla 2026