Ženy v meste
Čo bolo, je a nebude

Čo bolo, je a nebude

Dnes sa mala konať celkom obyčajná svadba, o ktorej by vedeli len príbuzní a známi. Namiesto toho sa včera konala demonštrácia, o ktorej vedel každý. Bola aj hudba, no tanec mladomanželov už nikdy nebude. Boli výzvy, no nikto nehovoril o spoločnej ceste životom. Namiesto koláčov len chuť sĺz.

Redakcia Žien v meste · 5. mája 2018 · 2 min čítania

Vo februári sa veľa vecí zmenilo. Väčšina z nás nežila v ilúzii, že sa tu nekradne. Vedeli sme aj to, že zákony sú často len zdrapom papiera. A predsa nás prekvapilo, ako veľmi je špina zažratá. Mnohých to prekvapilo až tak, že to úplne popierajú, vytesňujú, považujú za zlý sen, z ktorého sa zobudia. Ako keď sa pacient dozvie, že má rakovinu a zostáva mu len pár mesiacov života. Tú správu najskôr zneguje, potom je agresívny, cíti pocit krivdy a hnev, vybíja si zlosť na okolí. A potom príde vyjednávanie so životom. Nakoniec depresia a zmierenie so situáciou.

Kedy sa zmieria tí, ktorých sa to týka, s faktom, že niečo strašne zorali? A že na konci cinkania bubákov na účet nie sú len drahé fára, rezidencie, firmy a firmičky, ale aj smrť dvoch nevinných ľudí? A jedna svadba, ktorá už nikdy nebude…

Včera sa pôvodne mala konať rozlúčka so slobodou. Namiesto toho sa zase volalo po slobode slova. Niektorí televízni a rozhlasoví novinári to, zdá sa, zase raz (koľký raz už v našej histórii?) trošku schytali. Ale kto by to neschytal, keď si otvára hubu proti vlastnému zamestnávateľovi, že? Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj – to sú tie múdra, čo si predávame z generácie na generáciu.

Prečítajte si

Smrť Jána Kuciaka je otrasným svedectvom o spoločnosti

Škoda, že si neuvedomujeme, že sloboda slova nie je len o tom, čo píšu tí pisálkovia do novín a čo nám ktosi povie z obrazovky. Sloboda slova je aj o tom, že si nemusíme vtipy o verchuške šepkať, aby ich nedajbože nezachytili naše deti a netreskli pred susedom či v škole. Ale na to sme už asi zabudli. Či vytesňujeme?

Ale pozor, je tu aj jedna pozitívna správa! Krátko pred rozlúčkou so slobodou (ktorá sa nikdy nekonala a konať nebude) sa objavili chýry, že kamery zachytili vo Veľkej Mači možného páchateľa. Len mu nie je vidno do tváre a nemožno ho identifikovať. Ale možno s určitosťou povedať, že tam nebol prvý raz. Na základe čoho, keď mu do tváre nevidno a nedá sa identifikovať? Hm, borci, čo na tom pracujú, si s týmto isto hravo poradia. Ja len, že to znie trošku ako horoskop v novinách. Počkajme si, čo z neho sa naplní.

Zdieľať

Mohlo by vás zaujímať

Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali

Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na

Diana Javorčíková · 18. augusta 2026

Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?

Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na

Nezlomné · 4. augusta 2026

Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici

Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.

Lucia Ábelová · 24. júla 2026