Čo mi izolácia dala a vzala

Prežívame izoláciu v anglickom Cambridge a tých šesť a pol týždňa bolo a je radostných. Sme zdraví, naše rodiny na Slovensku a v Indii sú v poriadku. Nemáme deti, nemusíme sa s nimi učiť, z čoho veľa rodičov má stress. Máme psa Archieho, ktorý potrebuje chodiť von. Momentálne má prácu len manžel a zo mňa sa dočasne stala pani domáca a síce veľa jeme, ale mám čas na varenie a upratovanie.

Nevyšlo nám ani piate umelé oplodnenie a rozhodla som sa na ďalšie už neísť. Bolo to ťažké rozhodnutie, lebo sen a túžba stať sa biologickými rodičmi sa nám vzďaľuje. Potrebujem sa rekonvalescentovať fyzicky aj psychicky a najlepšie na to je byť doma, relaxovať, chodiť so psom na prechádzky a robiť si malé radosti. Izolácia mi to priam nariaďuje.

S manželom si užívame samých seba. Smejeme sa viacej. Neprerábame jeden druhého, ako to robievame. Pred izoláciou som veľakrát rozmýšľala, že ako sa Nilay chová v práci. Lebo ak pracuje tak, ako sa chová doma, tak som ľutovala jeho kolegov. Teraz mám možnosť ho zažiť pracovne a je veľmi fajn – komunikatívny, zodpovedný, iniciatívny. Kiež by si priniesol viac svojich pracovných schopností domov!

Na začiatku izolácie sme sa pohádali a uvedomila som si, že mám voľbu ako izoláciu budeme prežívať ďalej – v hádkach alebo v pohode? Naša komunikácia sa zlepšila. Manžel si občas dá 5-2 diétu, čo je 5 dní je a 2 dni neje nič. V minulosti som to ignorovala, veď sa to týkalo len jeho, a teraz sa ho pýtam, ako sa cíti, ako ho môžem podporiť? Som prekvapená sama zo seba, že ma nikdy predtým nenapadlo ho aktívne podporiť v tejto iniciatíve. Sme obaja veľkí individualisti a robí nám problém byť v partnerstve. Keď som ho takto začala podporovať, cítim, že takto to robia partneri.

Začala som cvičiť. Oprášila som svoj fitbit a každý deň si meriam kroky, schody a kardio. Okolo nás sú samé parky, s Archiem nemusím chodiť ďaleko a môžem veľa chodiť bez ohrozenia iných a inými. Na druhej strane aj veľa jem. Mám rada jedlo a v izolácii mi chutí ešte viacej. Ako keby som sa podvedome chystala na horšie časy. Rada varím a fascinujú ma zručnosti našich prastarých mám. Robila som už aj maslo, ricottu, tvaroh, či jogurt. Veľa upratujem. Často máme doma neporiadok, no pre pokoj potrebujem mať čistý byt.

Som v spojení s ľuďmi, s veľa ľuďmi. Fyzický kontakt mi chýba, keďže som extrovert, ale som vďačná aspoň za WhatsApp, Messenger, Zoom… Video – telefonujem si s ľuďmi, ktorých tak často nevídam a je to super. So susedmi z okolitých budov sme si založili spoločný WhatsApp a pomáhame si s nákupmi a jedlom. Raz za týždeň máme video konferenciu s celou mojou rodinou. Minule sme použili Messenger, veľa sme sa nasmiali. Švagriná nám ukázala ako si môžeme pridať rozličné masky a tak sme si ich všetci skúšali.

Chcem si zachovať určitý pokoj, ak chcem žiť radostne. Na správy nepozerám, články na sociálnych médiách filtrujem a keď mi Nilay hovorí, čo videl v správach, tak jeho informácie idú rýchlo von. Tiež som sa s ním porozprávala, že nechcem vedieť, koľko je mŕtvych, či ako sa svet zmení po tomto. Nikto to nevie a budem to riešiť, až keď to bude potrebné. Nemyslím na budúcnosť a beriem každý deň tak ako príde.

Chýba mi cestovanie. Som cestovateľka a túto vášeň mi nenahradia ani obrázky. Skôr mi poukazujú na to, čo nemám a rada by som mala. Tak snívam, kam sa na jeseň vypravíme, keď sa bude dať. Chýba mi aj rodina na Slovensku. Ročne sa vidíme desaťkrát a teraz som už dva mesiace bez ich objatí, dotykov a domáceho jedla.

Som vďačná za túto situáciu. Nie je to vždy ľahké, emócie občas vyskočia, som frustrovaná a cítim sa ako v klietke, ale našli sme si cestu, rutinu a hľadáme si každý deň ako sa radovať, žiť tu a teraz. Našli sme si cestu k sebe.