Čo nás učí čas dušičkový

 

„Novembrové chryzantémy, ticho do slov nikto nepreloží.

Zem všetko vie – nerozpráva, dážď ako z duší, dážď dušičkový.

Nikto nie je sám. Stretáš svojich predkov, tu v nás žije všetko,“ spieva Marika Gombitová.

 

Jeseň –  inšpiratívna pre umelcov, má v sebe život aj smrť zároveň. Mesiace zakončené na – ber. Zbiera sa posledná tohtoročná úroda a prichádza čas dušičkový. Je mi sympatické toto obdobie, v ňom som sa narodila. Ľúbim zbierať orechy, hľadať huby v lese,  jesť pečené gaštany, zakladať oheň v krbe. Mám rada vôňu chryzantém, ticho a pokoj vysvietených cintorínov plných spomínajúcich.

Keď som bola ešte malé dievča, často som práve v dušičkovom období chodila na miestny cintorín. Niekedy s mamou, no zväčša sama aj viackrát  za deň.  Ani jeden z hrobov nebol náš. Ľudia na dedine si na úprave miest odpočinku svojich najbližších veľmi potrpia, vždy sa však našiel nejaký opustený, zarastený trávou a burinou. A ten bol „môj“. Očistila som ho, priniesla nejakú kvetinku, sviečku.

V osemdesiatych rokoch minulého storočia svetlom na hroboch boli klasické voskové sviečky a malé bakelitové kahančeky. Nastekaný vosk z náhrobných kameňov som poodlepovala, prázdne kahance pozbierala a doma na balkóne recyklovala. Vlastnoručne vyrobené – znova použiteľné som poctivo vrátila na cintorín. Sem – tam som potiahla mame aj nejakú novú sviečku, osvetlila smutný tmavý hrob, pomodlila sa. Pri tejto svojej činnosti som bola vždy obozretná. Dospelí nemusia mať pochopenie pre decko zakrádajúce sa cintorínom ako duch! Mama však vedela čo stváram a ticho súhlasila.

Dnes máme náhrobné kahance, vence a dekorácie od výmyslu sveta. Cintoríny sú krásne osvetlené, hroby preplnené. Skrz internet môžu tí, čo sa im nedá osobne, na virtuálnom  cintoríne nájsť hrob, zapáliť sviečku, položiť kvet, napísať odkaz. A predsa niektorí nechcú. Príbuzného pochovali, zdedili byt, dom, majetok, peniaze a viac pre nich neexistuje. Neupravia hrob, neprinesú svetlo.

Svet nie je spravodlivý. Niekomu ide karta, inému aj napriek úsiliu horší zlý deň strieda. Jeden je potrestaný za malé zlo, veľké prešľapy mocných sveta za zahladzujú. Jeden má milióny, ľudia bez domova mrznú na uliciach. Jeden si pravidelne hoduje viacchodovým menu, chudobný nemá na riadne jedlo pre svoje deti. Jeden má zdravia na rozdávanie, druhý sa už narodí chorým. Jednému sa tolerujú práceneschopnosti, iný kvôli ochoreniu končí na úrade práce. Všetci bez rozdielu máme jednu zásadnú spravodlivosť. Jeden ani druhý nevie kedy, v akom okamžiku skončí jeho bohatstvo, bieda, šťastie, trápenie, zdravie, choroba a odíde.

V čase dušičiek si máme nielen spomenúť a navštíviť miesto odpočinku tých, čo nás predišli. Mali by sme si uvedomiť aj  ohraničenosť nášho pozemského života. Či veríme v existenciu duše a možnosť jej zatratenia pre spáchané, neoľutované a neodčinené zlo alebo opätovné zrodenie sa v inom tele, pričom je zachovaná kontinuita vedomia, alebo sme presvedčení, že s koncom tela pre nás všetko končí, mali by sme priebežne robiť poriadok vo svojom svedomí.

Skončiť so zlom, nahradiť škodu, napraviť chyby, priznať svoj podiel viny, prosiť o odpustenie, pokúsiť sa o zmierenie, zakopať vojnovú sekeru.  Kto takto kráča životom, určite nič nestratí, kto nie, môže stratiť všetko podstatné.  

 

Prečítajte si aj Chráňme si svoje šťastie