Čo sa to s nami deje?!

 

Nie, nezavraždili mi teroristi nikoho blízkeho. Nepoznám ani nikoho osobne, kto takúto strašnú udalosť zažil, prípadne sa ho dotkla osobne. Napriek tomu sa ma to veľmi dotýka. Teroristi nielenže zabíjajú ľudí v Európe, ale oni zabíjajú aj medziľudské vzťahy tých na Slovensku, ktorí máme to šťastie, že sme v „nesprávnom čase neboli na nesprávnom mieste.“ Robíme im vlastne takú obrovskú nadprácu. Dokonalo, zadarmo a úplne dobrovoľne.

Čo sa to s nami na Slovensku deje?  Spolužiak nespoznáva na internete spolužiaka, sused nespoznáva suseda, kamarát priateľa, kolegyňa kolegyňu, brat sestru, rodičia učiteľov a naopak a hlavne priatelia priateľov. To nám skutočne utečenecká kríza a terorizmus stojí zato, aby sme strácali tých, ktorých máme radi a doteraz si ich vážili preto, akí sú? Naozaj im úplne dobrovoľne dovolíme, aby sme blokovali mobilné telefóny a súkromné facebooky pred ľuďmi, ktorých sme roky milovali?

Pred časom som si facebook založila asi medzi poslednými preto, aby som bola viac v kontakte s ľuďmi, ktorých mám rada, na ktorých mi záleží. Dnes nie je pomaličky deň, keď niekoho zo svojho života „nevymažem.“ Nie preto, že neviem diskutovať o opačných názoroch. Ale preto, že často ostávam šokovaná poznaním, že ja som toho človeka vlastne za tie roky vôbec nespoznala. Už dávno neplatí, veď to je iba virtuálny svet, to je iba sociálna sieť. To nie je skutočný život. OMYL!

To, čo sa na internete v posledných mesiacoch deje, je až príliš realistické. Tá pavučina ľudských názorov je až nebezpečne vyhrotená, doslova do pravých, alebo skôr skazených uhlov. Ľudia strácajú hodnoty, pre ktoré sme si ich vážili a úplne dobrovoľne a zadarmo zo seba robia tých, ktorých nespoznávame. Dnes už stačí tak málo. Poukázať na fakt, že niektorý status napríklad o utečencoch je podvrh a vymyslený, či slušne s argumentmi prejaviť svoj názor. Nemusí byť ani opačný, stačí ak je neutrálny,  sprcha invektív a „zaručenej pravdy a presvedčenia“ na seba nenechá dlho čakať ani od najbližších. Tak úplne slobodne a demokraticky. Taká zneužitá demokracia. Taká veľká názorová anarchia.

Dnes sa už  na facebooku bojím stlačiť kolónku DOMOV. Je tam málo vecí, ktoré ma potešia. V záplave hnevu, pohŕdania a miliónov nenávistných statusov a názorov najmúdrejších obyvateľov, voličov a politikov, úplne zanikajú. Od rýchlosťou svetla sa šíriacich primitívnych koláží a karikatúr, až po  „overené správy“, cez škodoradosť, urážky, zosmiešňovanie, napádanie, ubližovanie,  či dokonca to,  že niekto niekomu závidí aj smrť dieťaťa, chorobu, či preukaz ZŤP aj s parkovacím miestom a nedajbože lepším autom. A ako mulice, či skôr na Slovensku ovce, to zdieľame, lajkujeme a navzájom sa chválime a podporujeme, ako sme to niekomu z tepla domova „nandali.“

Olympiáda v Rio de Janiero bude o rok, ale my ich už v disciplíne Národné pohŕdanie a zloba máme v plnom prúde. Škoda, že sa tak „múdro a principiálne“ nestaráme o našu krajinu 26 rokov, ako to teraz v súvislosti aj s utečencami predvádzame na sociálnych sieťach. Hlavne o krajinách a národoch, ktoré by sme nedobehli, ani keby sme im utekali oproti.

Áno, bojím sa veľmi teroristov. Ale veľmi sa začínam báť o nás. Nás ako spoločnosti, ktorá sa v týchto dňoch vyzlieka do absolútnej nahoty. Kto zasa dnes či zajtra príde o priateľa, ktorý sa zo dňa na deň zmenil, pretože cez noc „dostal patent na rozum?“ Čo sa to s nami deje?  „Zatiaľ iba“ názorová či závistlivá zloba na Slovensku. Ale dokedy iba názorová a závistlivá?!  Dokážeme vôbec ešte rozlišovať, čo naozaj dobre je a čo dobré nie je, alebo sa musíme začať báť už samých seba?!

Čo sa to s nami deje?! 

 

Prečítajte si aj Nie som BIOmatka, zlyhávam? 

 

Ženy v meste