Čudný OTO pre Leonu

 

Už takmer týždeň ma sociálne siete, či chcem alebo nie, zásobujú fotografiami z galavečera ankety OTO – Osobnosť Televíznej Obrazovky. Na snímkach sú ľudia, ktorí svoje minúty slávy pred kamerou prežívajú sotva rok i takí, ktorí životu pred kamerami obetovali desaťročia, či dokonca zdravie. 

Skutočné osobnosti, ktoré na galavečer dostali pozvánku ako uznanie za ich televíznu prácu, ale takí, ktorí sa tam dostali napríklad len vďaka tomu, že im minulý rok úplnou náhodou niekde na káve vykukla spod blúzky bradavka a úplnou náhodou to zachytil  fotograf z bulváru, ktorý tam, samozrejme, bol tiež úplnou náhodou. Na fotografiách sú osobnosti, ktoré v živote vďaka svojmu talentu, pracovitosti, ale aj čestnosti skutočne niečo dokázali, ale aj mnoho takých, ktorí ešte nedokázali vôbec nič, len sa nejakým zázrakom stali témou pre bulvár aspoň na dva dni. V diskusiách sa predbiehajú tí, ktorí sa chválili tým, že takýmto programom opovrhujú a nepozerajú a tí, ktorí ho kritizovali.  Opakuje sa to každý rok.

Tento roku, nech už bol OTO akýkoľvek, bol predsa len niečím výnimočný.

Ukázal, že aj ľudia z médií sa dokážu občas spojiť a zabudnúť na rivalitu. Myslím na ocenenie pre Leonu Kočkovičovú Fučíkovú, víťazku in memoriam kategórie redaktor-redaktorka spravodajstva. 

Nesmierne ma však mrzelo, že takýto šikovný, dobrý, férový a pracovitý človek, profesionálka v rozkvete, musí  u nás najprv nečakane, priam šokujúco umrieť, aby si ho a jeho prácu vôbec niekto všimol, zapamätal si jeho meno a dostal sa medzi nominované osobnosti televíznej obrazovky, kde profesionalitu dokazovala roky takmer každý deň.

Priateľka Marika mi napísala. „Presne toto som si povedala aj ja. Typicky slovenské, aby ťa na Slovensku tvoji rodní ocenili, musíš najprv uspieť v zahraničí alebo umrieť. Isteže, je to nadsadené, ale tak to zväčša je. Potom tieto gestá sú také čudno zvláštne, že si až takto niekto všimol prácu profesionálov.“

Ocenenia, a to v ktorejkoľvek oblasti, by sme  pracovitým profesionálom nemali rozdávať in memoriam.  Mali by sme to stihnúť tak, aby si ten pocit víťazstva  naozaj užili.

 

.

Prečítajte si aj Vidieť tak do hláv antivakcínových rodičov