Ďakujem ti chrbát môj

 

Seklo ma. No úplne obyčajne ma seklo v chrbte. Áno, teraz pred Vianocami. A áno, tí čo ma poznáte viete, že neumyté okná ma trápia najmenej. Ale zrovna som si predplatila ďalší mesiac cvičenia. A kde som? Vylihujem v posteli.

Plánovala som písať. A čo robím? Nič, lebo keď sedím, je to hrozné a na vyhovujúcu techniku písania v ľahu som ešte neprišla ja, a ani môj notebook.

Chcela som sa ísť bobovať s chalanmi. A kde som? Áno, stále na tom gauči (videla som už asi polovicu série Priateľov a jednu celú Sex v meste, dokopy najviac telky za posledný rok). Kúpila som si kvôli tomu dokonca novú vetrovku. A kde je? V krabici. Čaká.

Plánovala som, že napečieme moje hneď mäkké perníčky. No namiesto toho ležím. Deti vyvenčila babka na vianočných trhoch tu u nás v Modre. Vraj aj tancovali. Starší mi – ležiacej – vysvetlil, že to bola hudba aj pre chalanov, aj pre babky. Podľa programu hrali swing?!

No, ale aby som stále len nefrflala. Lebo niekedy nás tieto nechcené zastavenia vedia dosť nakopnúť. Prišla som na to, že zastaviť sa, len tak sa chvíľu flákať, pozerať staré seriály, či premýšľať, čo by som rada či nerada má svoje čaro. A pre mňa tento rok asi jedno z najväčších. Nielenže som si spomenula (zase raz – áno mami, áno babi) na to, že zdravie je najdôležitejšie, to ostatné sa vždy poddá. Ale dnes ráno som sa opäť po týždňoch naháňania a riešenia všetkého možného aj nemožného zobudila šťastná a vďačná. Vďačná a šťastná za všetko a všetkých v mojom živote.

Ďakujem ti chrbát môj.