Ženy v meste
Deti dajte k starkej

Deti dajte k starkej

Čo je tolerancia, ovládam veľmi dobre. Som vydatá množstvo rokov a okrem toho žijem medzi mnohými ľuďmi a snažím sa veru bez konfliktov. No vôbec si nemyslím, že znášať optické aj čuchové sprievodné znaky prebaľovania je povinnosťou nás tolerantných.

Redakcia Žien v meste · 10. júla 2015 · 3 min čítania

 

Takí sme teraz všetci nejakí uvoľnení, letní, odhalení. Veď super, kabáty nech čučia v skriniach čo najdlhšie. Zdá sa mi, že oveľa viac posedávame, odpočívame, stretávame takých, ktorí v zime nevystrčia z domy či bytu ani len nos.

Aj toť minule v reštaurácii. V plážovej reštaurácii. V reštaurácii ďaleko pri mori, kam vedie cesta hučiacim lietadlom.  

Ľudia posedávali v ratanových stoličkách, zadky v plavkách otlačené od prútia, opatrne vkladali do úst grilované paradajky, syr, kus mäsa, zemiak, popíjali minerálku, vínko… Keď tu zrazu mladučká mamička vybrala z kočíka dieťatko, ovoňala ho a poďho s ním nazad. Potom našmátrala vo veľkej taške plienku, dieťatku, možno tak polročnému, stiahla letné nohavičky, ochranný balíček, naložený až po okraj vybrala, decku vyutierala zadok, plienku zbalila a šup s ňou do smetného koša reštauračného.

Ľudia prestávali jesť, otáčali sa na inú stranu, sediaci najbližšie si nad taniermi jedál chytali nosy.

No a čo? Spýta sa niekto. Bábätko predsa prebaliť treba!

Treba, vravím ja. Avšak nie v reštaurácii, v kaviarni, v bufete… prosto nie medzi ľuďmi, ktorí jedia, konzumujú. Má to jednoduché vysvetlenie. Výmena riadne použitej plienky za čistú v takomto prostredí je negustiózna, neestetická  a trúfam si povedať, že aj nezdravá. Veď napokon… kto už len zbožňuje, ak mu pri polievke zapácha obsah niekoho čriev. A nech sú aj detské!

Čo je tolerancia, ovládam veľmi dobre.  Som vydatá množstvo rokov a okrem toho žijem medzi mnohými ľuďmi a snažím sa veru bez konfliktov. No vôbec si nemyslím, že znášať optické aj čuchové sprievodné znaky prebaľovania je povinnosťou nás tolerantných. Dokonca som presvedčená o tom, že matky, ktoré nás, okolie, vystavujú takémuto vnemu, sú nielen netolerantné. Sú bezohľadné a sebecké. To pokrytecké, že veď aha, aké je to malé zlaté, v takýchto chvíľach vôbec neuznávam. Chcem sa najesť bez podobných zážitkov a mám na to normálny nárok.

Pediatri vravia, že bábätko ešte nemá napríklad poriadne vyvinutý sluch, že v troch, štyroch rokoch, jeho imunitný systém nie je schopný spracovať ponuku vzduchu, ktorý dýchame pri mori. Nespracuje ani drobušký piesok, silné prírodné inhaláty. Vychádzajúc z tohto faktu, odporúčajú vodiť k moru až deti päťročné. Na druhej strane sú tu však cestovné kancelárie, ktoré ponúkajú pobyt detí bezplatne. No a… nekúp to!

Maličké deti, vytrhnuté zo svojho denného pokojného rituálu, odohrávajúceho sa v detskej izbe bytu, či domu sa odrazu ocitajú na pláži medzi nekonečnými decibelmi, medzi množstvo ľudí… no pre mňa niečo nepredstaviteľné. V tomto prostredí, pravdaže, nemôžu zaspať, plačú celé dlhé minúty, niektoré aj viac a plážoví susedia sú večer z takejto rodiny takí vyčerpaní, akoby sa vracali domov zo šichty.

Majú byť tolerantní a vydržať? Nie. A prečo? Ani táto situácia nie je o tolerancii.

Mladí rodičia malých detí sú veľmi špecifická skupina ľudí. Mnohí z nich majú pocit, že my všetci ďalší sme povinní akceptovať ich deti, že sme povinní akceptovať mamu, otca. Žijú si svoje každodenné problémy aj na dovolenkách a vôbec nemyslia na to, že ľudia dovolenkujú najmä preto, aby sa aspoň na zopár dní zbavili svojej každodennosti. Že chcú pokoj, pohodu… napokon, veď presne to si aj zaplatili.

Takže, ak pri vašom lehátku naplní vedierko pieskom dvojročný chlapček a potom vám ho chrstne do spiacej tváre, ak vás, ako susedov pri vedľajšom stole, pozvracia polročné bábätko, normálne sa ohraďte.  Nemáte prečo tolerovať rodičovské rozhodnutie zobrať vývojovo nespôsobilé dieťa na ďalekú cestu, spôsobiť mu stresy, neposkytnúť potrebný pokoj a to všetko ešte aj na úkor vášho dovolenkového pokoja.

Podľa odborníkov, deti do päť rokov máme my, rodičia nechať doma so starými rodičmi či s inou rodinou. Ak to neurobíme, dokážeme pokaziť dni voľna mnohým dovolenkárom a svojmu dieťaťu nepomôžeme. Jeho psychickému zdraviu teda rozhodne nie.  

 

Prečítajte si aj  Pri deťoch fajčiť možno

 

Ženy v meste

 

 

 

Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.

 

 

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk.

Zdieľať

Mohlo by vás zaujímať

Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali

Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na

Diana Javorčíková · 18. augusta 2026

Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?

Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na

Nezlomné · 4. augusta 2026

Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici

Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.

Lucia Ábelová · 24. júla 2026