Deti z Miloslavova nepotrebujú politikov

Už to tak na Slovensku býva. Nejaká správa, ktorá sa objaví, absolútne prepadne veľkú časť spoločnosti, hoci denne počúvajú horšie, vážnejšie a systémovejšie problémy. Zaoberáme sa tým tak týždeň a potom ideme ďalej na nejakú novú bombu. Môže to byť čokoľvek – ohne v Austrálii, unesená žena, vojna v nejakej ďalekej krajine.

Šikana v Miloslavove

Tento týždeň to bola šikana v Miloslavove. Príbeh hneď chytili televízie, a pôvodne sa tvárili, že žiadne videá nezverenia, lebo ide o maloleté deti. Musíme ich chrániť. Strih, dve hodiny neskôr, vysielajú videá, ľudia si shareujú fotky, profily detí a začnú ich šikanovať na oplátku naspäť. Chorý svet.

Tí istí ľudia, ktorí kričia, aby vyhodili matku policajtku, aby deti exemplárne potrestali, tí istí dospelí ľudia želajú deťom s evidentným vážnym problémom, aby zdochli. A aby 16-ročné deti po dvoch rokoch covidu, zatvorené doma, nemali bez tak vážny problém, poslanci parlamentu zvolávajú mimoriadny výbor. To posledné, čo teraz potrebujú tínedžeri z Miloslavova, sú politici.

Už rok robím rozhovory s psychológmi, odborníkmi a bijú na poplach – deti sú v katastrofálnom psychickom stave. Majú depresie, sú agresívne, chcú páchať samovraždy, majú poruchy príjmu potravy, úzkosti, strach. Dva roky táto krajina hazarduje s deťmi a zatvára školy ako prvé a otvára ich ako posledné. Mávnu vždy rukou, veď „prejdú na online“. Deti vydržia, veď sú „len doma“. A zatiaľ pozorujeme akurát tak detské tragédie na celom Slovensku.

„Pedopsychiatrov, čiže psychiatrov, ktorí liečia deti a mladistvých, sú len niečo vyše štyri desiatky. Ich priemerný vek je 51 rokov, v Žilinskom kraji dokonca 64 rokov. V Trnavskom a Prešovskom kraji nie je ani jeden pedopsychiater,“ upozorňovala Liga za duševné zdravie už v roku 2018. Čítate správne – 40 psychiatrov pre asi 860-tisíc detí.

Psychické zdravie detí

S terapeutmi to lepšie nie je – je ich málo, sú preťažení a je to drahé. Zhrnuté a podčiarknuté – asi sa zhodneme na tom, že cieľom teraz nie je posadiť tínedžerov na 10 rokov do basy. Cieľom by malo byť zistiť, čo sa stalo, kde je problém, či žijú v násilných rodinách, majú traumy, pomôcť im a napraviť im akýkoľvek problém majú a normálne ich zaradiť do spoločnosti. Pomoc potrebuje aj 11-ročná obeť – nie od poslancov, ale tiež na terapii.

Lenže k tomuto, samozrejme, žiadny výbor nikto nezvoláva. Detská psychiatria ani detskí psychológovia nie sú sexi téma na facebooky. Ale učitelia už mesiace hlásia, že mnohé deti sa zo zatvorených domácností vrátili traumatizované, agresívne, apatické a depresívne. Počúvali sme ich vtedy alebo sa pohoršíme zase na týždeň a potom nás to opäť nebude zaujímať a dáme si pukance k inej reportáži?

Je to už tak, v dnešnej dobe, že čokoľvek sa stane, ľudia vykrikujú, sú excitovaní, iracionálni, žiadajú extrémne riešenia a o týždeň ich to už nezaujíma. Ak ale skutočne chceme pomôcť obeti, aj páchateľom šikany v Miloslavove, to nevyrieši 10 rokov v ústave. Žiadny poslanecký výbor, či facebookové vyhlásenia to nevyriešia.

Mali by sme mať racionálnu a hlbokú debatu – o školách – zatvorených aj otvorených, o psychickom zdraví, o školských psychológoch. O učiteľoch, šikane, kyberšikane, online priestore, o násilných rodinách a o bezpečnom priestore pre deti.

Musíme mať debatu o tom, že na linku pomoci IPčko sa dovolá, či dopíše len každé šieste dieťa, pretože viac kapacít linka nemá a detí je prosto príliš veľa. Prípad v Miloslavove je strašný a smutný. A môžeme ho konečne využiť na normálnu debatu – veď ide o naše deti, to teraz hovoria všetci.