Dnes som veľmi chcela, ale nedokázala som to

 

Keď sme sa pred 13-timi rokmi nasťahovali do nového domu, nemálo sme v rámci stavby investovali aj do verejného okolia domu. Nádherný anglický trávnik, stromy a ozdobné kríky, robili radosť všetkým, nielen majiteľom. A starala som sa dodnes. Aj pár susedov. Od dôchodcov, právnikov až po lekárov. Vlastne sme sa snažili zachrániť to, čo ostalo po „odbornej záhradníckej firme“ mestskej časti, ktorá na okolie vždy pôsobila skôr deštruktívne, ako ekologicky, odborne a vkusne.

Dnes som vyšla na ulicu opäť. Včera som za takmer 4 hodiny nestihla všetko. Nemôžem sa už pozerať na zdevastované kríky vedľa nášho domu pri schodoch. Kedysi výkladná skriňa a ukážka verejnej prírody a prostredia, v ktorom by mohli žiť obyvatelia slovenského mesta. Zdevastované zadusené okrasné kríky už len ledva pod nánosom buriny a odpadkov prežívajú. Urobila som jednu tretinu. Viac som nevládala napriek tomu, že som si priniesla aj odborné nástroje.

Nevládala som veľkými nožnicami strihať poškodené a choré kríky, ktoré po 13 rokoch už iba roznášajú choroby. Mestská časť ich totiž za 13 rokov ošetrila jediný raz . Ja som sa snažila pravidelne, ale nestíhala som to tak, akoby mohla firma, ktorá dobre na záhradníckych prácach v našej mestskej časti zarába z našich daní už roky.

Odkaz spred posledných komunálnych volieb bol z odboru prírody MČ, „urobte si to sami“, my vám BIO odpad odnesieme.

Snažila som sa, veľmi som sa dnes snažila, ale s prírodou prehrávam. Vždy mi záležalo v akom prostredí žijem a tak som vždy prikladala ruku k dielu, keďže vykradnuté rozpočty mestskej kasy vraj nedovoľujú sa o prostredie starať viac. Snažila som sa, veľmi som sa snažila, aby som nemusela vyvaľovať oči v zahraničí v akom peknom prostredí dokážu ľudia v mestách žiť.

Dnes som sa však zranila. Porezala a škaredo. Išla okolo mladá asi o 15 rokov mladšia suseda (nemá rodinu), ktorá sa prisťahovala do Bratislavy a so svojim nezabudnuteľným typickým prízvukom rodného mesta sa ma spýtala:

„ Vy by ste si mali kúpiť vlastnú záhradku. Aj som rozmýšľala, že by sme si ju mohli kúpiť spoločne!“ Neveriacky som na ňu pozrela a dodala.“ Ja nepotrebujem vlastnú záhradku, keď sa nestíham starať o moje životné okolie.  Mne nezáleží len na mojom, ale aj na spoločnom!!“

Sklopila oči a vyparádená sa radšej vyhovorila, že ona už musí utekať do práce. Pôvodne sa išla prejsť so svojim psom.

Zranená a spotená som sa ďalej snažila vyhrať boj nad burinou a zdevastovanou zeleňou. Keď som bola ešte asi iba v jednej tretine, išiel okolo chlapík, na ktorom už na prvý pohľad bolo jasné, že posledných 20 rokov nepracoval. Napriek tomu do mobilu hovoril kamarátovi, aby mu objednal malé pivo, že už ide. Bolo 8,45 ráno.

Zamyslela som sa sama nad sebou, či som normálna. Veď doma ma čaká množstvo práce za počítačom a ja tu hrdlačím na smiech celej spoločnosti na verejnom priestranstve. Len preto, že mi záleží na prostredí v ktorom žijem, aj keď nie je moje, ale spoločné. Chvíľu som ešte s burinou bojovala. Potom mi ako žene došli sily, podlomili sa v kopci nohy a spadla som s mojou vážne chorou chrbticou na chrbát.

Ledva som pozbierala náradie a odišla som so slzami v očiach domov.

Dnes som veľmi chcela, veľmi, ale nedokázala som to.

Ale pochopila som nasledovné. Nezachránim svet a ani nedokážem suplovať samosprávu. A už vôbec nemôžem zmeniť myslenie ľudí, ktorí si vidia iba po prach vlastného bytu.

Dnes som veľmi chcela, veľmi, ale nedokázala som to. Možno to dokážem nabudúce. Možno.

 

 

Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk.