Dobre vyzeráš! Neschudla si?

 

Ahoj, dobre vyzeráš, máš novú farbu vlasov? Dala si si niečo urobiť s obočím? Máš nové šaty? Častokrát ako prvý kontakt s človekom, ktorého stretneme po dlhej dobe riešime jeho výzor. Pochválime mu kabát, účes, šaty, postavu.

Teda pardón, riešime to najmä pri kontakte so ženou. Riešime, či žena pribrala, schudla, či má pekne vyfúkané vlasy, dobrý make-up. Málokedy pri stretnutí pochválime jej skvelý článok na blogu, jej výbornú novú knihu, jej pracovné úspechy, ktoré zdieľala na facebooku. Ženy môžeme pochváliť za to, že sú skvelé podnikateľky, obchodníčky, kaderníčky, fotografky, manažérky. No väčšina z nás rieši na prvom mieste viditeľné veci.

  [Štýlové riflové rúška s ornamentom alebo lemovaním – kliknite tu:]

Keďže nie som od prírody štíhla žena, takmer celý život ľudia pri stretnutí so mnou riešia, či som schudla alebo pribrala. Akoby to bola alfa a omega mojej osobnosti. Na mnohých rodinných stretnutiach sa ženy so mnou bavili o novom kabáte, o farbe vlasov, o oblečení, o váhe.

No nikdy sa ma nikto neopýtal – á počul som, že si dostala cenu za reklamu, za čo to bolo? Alebo, na čom teraz práve pracuješ? Prípadne, ako zvládaš to, že tvoje dieťa bolo choré, nie si unavená? Zistila som, že niektorí členovia širšej rodiny aj po tom, čo ma poznali viac ako päť rokov nevedeli, čo vlastne robím a aká je moja práca. Keď som o nej začala hovoriť, pri druhej vete som zistila, že ich to vlastne nezaujíma.

Často je naše stretnutie iba o tom, že prehodíme zdvorilostné frázy, povieme tomu druhému, že pekne vyzerá a presunieme sa o kúsok ďalej. Sme majstrami povrchných a povrchových hodnotení.

 

Prečítajte si

Lepšia polovica života

 

Minule sme s kamarátkami rozoberali paralelný život, ktorý ľudia žijú na sociálnych sieťach. Fotíme si pekne upratané byty, nové rúže na perách, stylujeme sa do pekných šiat, fotíme sa v posilňovni pred zrkadlom, aby videli, že cvičíme. Vyobliekame svoje deti a jednu fotku za druhou plácame na sociálnu sieť. Zbierame lajky a srdiečka o tom, aké sme krásne a ako sme sa zladili a akú máme dokonalú kuchyňu.

Hodiny venujeme nášmu falošnému sebaobrazu, vypulírovanému a precedenému cez lichotivý filter. A naši followeri komentujú, nadchýňajú sa a chvália. A naše fajkové sebavedomie rastie. Na čo je ale dobré? Na konci dňa sa aj tak v ťažkej chvíli schúlime na gauč, otvoríme si keksy s lepkom a zožerieme ich priamo z krabice. Žiaden foodstyling.

Poplačeme si do nenažehleného vankúša, lebo naše nenastylované dieťa už má tretí týždeň horúčky a zápal priedušiek a my padáme na hubu. No ale to na Instagram nezavesíme.

  [Neviestky Osvienčimu –  šokujúci román o tematike Komanda Puff, verejných domov v koncentračných táboroch – kliknite tu]

Je zaujímavé, že túžbu po vonkajšom uznaní a pochvale máme takmer výhradne my, ženy. Nepoznám veľa mužov, ktorý potrebujú pochvalu za to, že cvičia vo fitku. Že to nutne potrebujú zdieľať so svetom. Ani keď sa stretnú, neriešia svoj výzor, dávajú si komplimenty za dobre odvedenú prácu, za úspešný obchod, za odbehnutý maratón. Tak veľmi chceme byť vnímané nielen cez povrch a výzor, no samé k tomu dostatočne prispievame.

Verím tomu, že každá žena potrebuje kompliment, je rada pekná, upravená, štíhla, usmiata. No nemyslím si, že to potrebuje mať potvrdené od desiatok ľudí na instagrame, že potrebuje byť neustále vyzdvihovaná a chválená za to ako vyzerá úplne neznámymi ľuďmi. Pokojne by nám mohlo stačiť, že nám to povie náš milý, manžel, prípadne syn, či dcéra.

A ani by to nemusela byť tá prvá vec, ktorú povieme kamarátke, ktorú sme dlho nevideli. Trošku menej povrchnosti, dokonale nafotených fotiek a uprataných bytov s vyobliekanými deťmi a trochu viac prirodzenosti a sebalásky. Neprežívať sa tak. Máme aj vnútorný život, ktorý si zaslúži pozornosť. A možno aj nejaký ten páčik!