Dobrovoľníčkou po štyridsiatke

 

Je úplná tma. Svitať začne asi o dve hodiny. Slnko ale dnes asi neuvidíme vôbec. Je chladno, od úst nám stúpa para. Na cestu z ubytovne nám svieti žiariaci skleník. Energiu získava z malej rieky pretekejúcej údolím. Vďaka horúcej vode v nej tu vzniklo vyše dvojtisícové mestečko, poľnohospodárska univerzita s mnohými skleníkmi a rehabilitačná klinika. Práve v jej skleníkoch likvidujeme staré rastliny cherry paradajok. Nerastú v kríčkoch. Ťahajú sa po lanách ako chmeľ. Sme skupinka siedmich dobrovoľníkov. Piati sú vo veku mojej dcéry vysokoškoláčky a šiesty, ktorý má “už” dvadsať päť rokov, občas začína vetu slovami: “Keď som bol mladý.” Všetci sme prišli na Island na pár mesiacov. Toto je náš úvodný tréning. V nasledujúcich týždňoch budeme koordinovať dobrovoľníkov z celého sveta. Prídu na dvojtýždňové pobyty.

Práca je námahavá. Je chladno aj napriek teplému oblečeniu. Tešíme sa na doobedňajšiu prestávku na kávu v správcovom drevenom domčeku. Zvonku vyzerá veľmi útulne. Hneď za dverami sa musíme vyzuť do ponožiek. Kým sa nám na malom priestore za otvorenými dverami podarí rozšnurovať si vysoké topánky, unikne z miestnosti všetko teplo. Nielen na Slovensku sa ľudia pred vstupom do domu vyzúvajú. Zvyčajne preto, aby si nenanosili špinu. Táto dlážka nebola umytá už roky. Chvíľku rozmýšľam, ako si najlepšie očistím ponožky pred tým, ako sa znova obujem

Ideme si urobiť kávu. Hrnčeky sú od častého používania hnedé. Snažíme sa ich umyť v malom umývadielku. Ani prekvapkávací stroj na kávu, základ každej islandskej domácnosti už dlho nikto neumyl. Konečne máme každý hrnček s teplou kávou. Nemôžeme si ju osladiť, lebo klinika má veľmi prísne stravovacie pravidlá. Prestávka rýchlo ubehne. Vraciame sa do skleníka. Nezapla som si dobre bundu. Ostrý studený vietor okamžite využije príležitosť a odfúkne mi z pod nej všetko teplo.

Práca nám nejde od ruky. Už aj Američan, ktorý s nami celé ráno žartoval, začína mať dlhšie pauzy medzi vtipmi. Z rádia počúvame rozhovor moderátorky s poslucháčom. Islandčina podobne ako nemčina obľubuje dlhé, spojené slová. Má príjemne šušľavú výslovnosť. Zrazu sa volajúci muž rozplače. Moderátorka ho podľa tónu hlasu utešuje, ale ani jeden z nich telefonát nepreruší. Pokračujú ešte pár minút. Keď muž doplače, rozlúčia sa. Ozve sa starý hit Bruce Springsteena.

Na obed ideme do jedálne spolu s pacientmi. Je to svetlá veľkorysá miestnosť s veľkou ponukou zeleniny. Hlavný chod je biela ryba. Jediný dezert je ovocie alebo jogurt a sladidlo med. Žiadny cukor ani soľ.

Po obede nám plný žalúdok pomáha na ceste do skleníka vzdorovať silnému vetru. V práci sme už získali určitú zručnosť. Záhony čistíme systematicky. Dnes je náš posledný deň. Už padla, ale v skleníku zostáva ešte pár riadkov vysušených rastlín. Hlasujeme a nakoniec sa delíme. Polovica odchádza oddychovať a my čo sme zostali, ešte vyše pol hodinu zadarmo a nepovinne usilovne pracujeme.

Odchádzame okolo štvrtej s dobrým pocitom. Zotmelo sa. Presun do horúcich bazénikov a na večeru už prebieha potme. Konečne je čas na rozoberanie nefunkčnosti konzumného sveta, elektronickej hudby alebo filmu Útek do divočiny. Príjemný deň je za nami. Pred odchodom na večeru som si zamkla izbu. Bohužiaľ, zamykanie nemá na Islande tradíciu. Z ostrova sa zlodejom uteká ťažko.

Čakám vyše hodiny, kým sa nájde údržbár, ktorý nefunkčný zámok odvŕta a ja si konečne môžem ľahnúť do postele. Možno dnes bude polárna žiara.

Som šťastná.

 

Prečítajte si aj „Karma je zdarma!“

 

Ženy v meste