Dojíma ma, ako sa Francúzi spojili, hovorí Slovenka v Paríži

Slovenka MÁRIA DOPJEROVÁ-DANTHINE žije a pracuje v Paríži 16 rokov. Medzinárodná koordinátorka v maklérskom poisťovníctve a mama troch detí napísala niekoľko kníh, naposledy to bola zbierka esejí Paríž – moja láska, môj život. 

Všetci teroristi sú mŕtvi. Je to pre Vás a Vašu rodinu úľava?

“Končí sa pre nás ťažký týždeň, uvidíme, čo prinesú ďalšie dni. Ťažko sa popisuje strach a šok, a hlavne bolesť, ktorú všetci prežívame. Deti boli tiež v šoku, okrem úloh a učenia stále sme doma riešili, že ako môže také barbarstvo existovať. V práci, simultánne okrem pracovných povinností, sme sledovali správy, každých pár minút sme sa informovali. Včera v metre, keď vodič zahlásil, že na zastávke Picpus metro nebude stáť kvôli situácii s rukojemníkmi a zásahu RAID, neznámi ľudia, aby prekonali strach, tak sa začali medzi sebou rozprávať. Hoci január sa vždy nesie vo vyslovaní novoročných prianí, už prvé januárové dni ukázali, že 2015 nie je šťastným rokom pre žiadneho Francúza.”

Ako podľa Vás zmení teroristický útok Francúzsko?

“Neodvažujem sa analyzovať, ako útok zmení Francúzsko, rozhodne však bude treba viac opatrnosti, aby sa nezovšeobecňovalo, aby ľudia nepadli do « škatuľkovania » ľudí podľa toho, či majú turban na hlave, pátričky v ruke, bradu alebo čítajú arabský text v metre.”

Hovorí sa o francúzskom 11. septembri, ako ste to prežívali ?

“Hneď po útoku na redakciu som mala rovnaký pocit, ako po páde dvojičiek 11. septembra, keď ľudia pri čítaní novín plakali, keď bol cítiť strach z toho, čo prinesie ďalšia minúta.”

Ako vyzerá Váš každodenný život, stretávate sa s prisťahovalcami, s moslimami ?

“S prisťahovalcami sa stretávam. Som jednou z nich. Ako i moj manžel Belgičan a sme radi, že nás Francúzi prijali medzi seba, že mi dali francúzske občianstvo, že v tejto krajine môžme pracovať, vychovávať tu deti. Pracujem vo veľkej nadnárodnej spoločnosti s ľuďmi rôznych národností a náboženstiev. Je to obohacujúce. Deti sú v škole, kam chodia katolícke, moslimské deti aj ateisti a myslím, že je to tak správne, keď dieťa od malička vidí, že niekto neje bravčové mäso, niekto je v piatok rybu, počas katolíckych sviatkov niektorí idú na omšu do kostola, niektorí zostanú v škole, v práci počas Ramadánu neprovokujeme čokoládou alebo koláčom kolegov z arabských krajín.”

Zmení útok Váš pohľad na nich?

“Nie. Za útokom netreba vidieť moslimov, ale integristov, kriminálnikov, zaslepených zmanipulovaných extrémistov.”

Čo na Vás najviac zaposobilo, prípadne, čo je pri takej tragédii pre Slováka najviac nepochopiteľné?

“Okrem šoku a smútku z barbarského činu fanatikov, z ľútosti nad stratenými životmi a predstavou bolesti ich blízkych, je mi smutno z reakcií ľudí, medzi riadkami ktorých cítiť, že tí karikaturisti, tí Francúzi k tomu provokovali, nech sa nečudujú, že keď oni idú v satire s perom na papieri za hranice, že potom aj teroristi prekročia hranice.  Je pre mňa úplne nepochopiteľné, ako niektorí ľudia ospravedlňujú barbarské následky impulzom, ktorý ich spustil.

Dojíma ma solidarita Francúzov, ich jednota v smútku, ich jednota v bránení hodnôt ich krajiny.”

Foto – TASR/AP