Dokonalé rodinné foto

Určite ich poznáte. Dokonalé rodiny. Na fotkách sa usmievajú, z ich očí srší dokonalosť. Fotky spod vianočného stromčeka zbierajú na sociálnych sieťach lajky jedna radosť. Sú dokonalí. Naozaj?

Mám kamarátku, ktorej som vždy v kútiku duše závidela dokonalého muža a tri večne usmiate detičky, ktorými spamovala sociálne siete. My sa totiž normálne doma vieme pohádať, nakričať na seba a na fotkách sa zásadne polovica z nás neusmieva, ale robí niekomu rožky. Alebo vyplazuje jazyk. Alebo sa škerí ako vraždiaca bábika… Táto kamarátka však disponuje fotoalbumom, kde sa veselé deti s ockom bicyklujú po hrádzi, vysmiate deti šantia na pláži, dokonalý párik rodičov sa odfotí aj na prechádzke v lese… Ako z reklamy. Už však viem, že to je ako zo zlej reklamy.

Dokonalý otecko je totiž dokonalým partnerom viacerých dám. Kamarátka, matka roka, má tak trošku pozitívnejší vzťah k alkoholu, ako by sa na slušnú matku troch ratolestí patrilo. Najstarším synom nielenže lomcuje puberta, ale aj mierna kríza osobnosti. Pohlavnej osobnosti. Stredný syn nezvláda veľkú násobilku a ich najmladší dokonalý pokladík sa aj pred nástupom na základnú školu nevie zbaviť nočného pomočovania a strachu. Možno aj preto, že si občas v noci vypočuje rozhovor matky s otcom.

On jej vyčíta alkohol, ona jemu frajerky.

Ďalším v poradí dokonalých je kamoška manažérka s rovnako úspešným mužom a dokonalým zlatým retrieverom. Drahé autá, drahé dovolenky, drahá daň za úspech. Nemajú deti. Nemôžu. A hanbia sa to riešiť. Zato sa však nehanbia ukazovať svoje fotografie z luxusných dovolenie, zo sobotných golfových turnajov. Dokonalý párik.

Dlho som si myslela, že len my sme nejaká vadná rodina. Že sa občas poškriepime a že len my sa doma hádame nad domácimi úlohami. Že len my žijeme od výplaty k výplate a len u nás občas jeden z nás odmieta komunikovať so svojou svokrou. Normálne som začala mať výčitky. Či som dobrá manželka, či svojej dcére neubližujem tým, že jej kontrolujem úlohy snažím sa jej vysvetliť dôležitosť vzdelania možno občas až nevhodnými príkladmi.

Tak som to začala skúmať. Trošku.  Nenápadne som rozbehla s pár kolegyňami tému „Vianoce“. Začali sme ešte tak decentne a šveholili sme čosi o čase lásky, pokoja, mieru… A bublina spľasla. Väčšina z nás buď od rána popíja, aby sme to s tými našimi dokonalými rodinami zvládli alebo sa už od obeda nikto nerozpráva.

Ale máme zo sviatkov vždy pekné fotky.

A o tom to je. Občas mám pocit, že nám o nič iné ako o pekné fotky ani nejde. Len aby to vyzeralo. Aby to vyzeralo, že sme dokonalá rodina. Aby všetci videli, ako sa ľúbime. Aby všetci videli, ako nám na sebe záleží a ako robíme jeden pre druhého aj nemožné. Bla-bla-bla.

Už viem, že každá rodina ukrýva tajomstvo. Niektoré rodiny aj nepekné tajomstvo. To nie je hanba, to je fakt. Tak sa netvárme, že sme dokonalí. A tým, ktorí sa tak tvária, to nezáviďme. Radšej sa dvakrát dobre pohádať a vyčistiť si vzduch ako sa obchádzať a mať jeden z druhého žalúdočné vredy.

Ani ja nie som z dokonalej rodiny. A ani ja som si nezaložila dokonalú rodinu.

A v mojom veku sa na tie dokonalé rodiny pozerám už z nadhľadu. Vlastne mi ich je svojím spôsobom ľúto. V tom svojom úsmeve totiž len zatínajú zuby.  

 

(Autorka je predsedníčkou Združenia žien SDKÚ – DS)

 

 

Ženy v meste