Dolieha na nás lockdown, po Covide budeme rátať škody

Minulý týždeň som mala krízu. Som veselý človek. Nezvyknem byť depresívna, ani so zlou náladou. Hovoria o mne, že mám vrtuľu v zadku, že neobsedím a robím milión vecí. Doteraz som lockdown celkom zvládala, no predsa to prišlo.

Ťažký deň, nevedela som sa zdvihnúť z postele, nedokázala som sa namotivovať, skonsolidovať, nič. Ležala som celý deň a nepohla sa. Nikdy som nič podobné nezažila. Doľahlo to na mňa všetko – od politiky, cez strach až po sociálnu izoláciu.

Ako som ležala na sedačke v župane, pomyslela som na ľudí, ktorí sa majú oveľa horšie. Ktorí nemajú prácu, stratili blízkych alebo im doma skáču po hlave už niekoľko mesiacov tri deti.

Chcete si pravidelne prečítať stĺpček Zuzany Kovačič Hanzelovej priamo vo svojom e-maily bez reklamy?

[[newsletter]]

Čítala som tento týždeň v českom Deníku N, že obrovské množstvo rodičov má začínajúce symptómy vážnej depresie. Lepšie na tom nie sú ani mladí, či zdravotníci, zle sa majú domovy seniorov, gastro, aj kultúra.

Mne sa v štúdiu týždeň, čo týždeň striedajú politici, a až na jednu výnimku vyzerali široko ďaleko najviac v pohode. Je to pre mňa zaujímavé pozorovanie a vlastne ho ľudsky ani celkom nedokážem obsiahnuť.

Ľudia toho majú plné zuby. Sú nahnevaní, sú nervózni, boja sa. Koncentruje to v nás zväčša to najhoršie, nie najlepšie. Krik, hádky, obavy. Ľudia sa hádajú pri banálnych situáciách. Hulákajú na predavačky, vreštia po sebe v autách na červenej. Píšu mi ľudia, pripravení kedykoľvek hodiť kameň po druhých, čo nerobia všetko dokonale.

Pán ma minule dôrazne žiadal, aby som okamžite prestala používať slovo hosťka. Je to síce spisovné a uznáva, že na to nemá žiadne argumenty, ale prekáža mu to a mám s tým okamžite prestať.

Pani mi zas vyčítala, že nakupujem v potravinách, ktoré počula, že spoluvlastní politik. Síce to nie je pravda a vôbec to nie je také jednoduché, ale ľudia sú pripravení hádzať kamene, lebo sa im vtedy uľaví z ich vlastného nákladu. Pozorujem, že keď pominú bezprostredné hrozby, zostane nám tu rozsypaná spoločnosť a rozsypaní ľudia.

Ak sa nám aj podarí preočkovať za pár mesiacov, budeme rátať škody na duši. Tie sa vo všeobecnosti rátajú najťažšie. Nedajú sa vyčísliť, nie sú v tabuľkách, nie je to nič hmatateľné. Lenže porátame samovraždy, porátame deti, ktoré sa zo zatvorených škôl už nespamätajú, a porátame zničené a rozdelené rodiny, zničené slobodné matky.

Bilancia bude škaredá. Len sa obávam, že sa mi v štúdiu zasa budú striedať politici, ktorí široko ďaleko budú zo všetkých najviac v pohode.