Domáci miláčik alebo tri dcéry, chlpaté bábo a matematický manžel

Tak tak. K prvému zvieratku som sa dopracovala až po 40tke. Keď sme boli so segrou malé, rodičia žiadneho zvera doma nechceli, ale zjavne sme toľko vŕtali, že sa nakoniec otec rozhodol. Žiaľ. Sám. Kúpil andulky. Púšťali pierka, škriekali a robili bordel okolo klietky. Von sa nedali vypustiť vôbec a aj na chlebodarcu – vlastne zrnodarcu – útočili zobákmi a klovali. Otec z toho chytal nervy. A na vine sme boli my, lebo sme chceli doma zvera.

Potom sme už radšej zvera nechceli. Nestálo to za to riziko, že otec samovládca, zasa kúpi nejakú kravinu. A tak sme sa chodili so segrou venčiť samé. Len tak. S kamoškami. Po meste. Ak nás samovládca pustil dlhšie ako do siedmej.

No a dnes má segra na dvore sliepky, v baraku dve neverné mačky (tej siamskej sa fakt bojím, je veľká ako stredne odrastený pes) a dve deti, čo uhrajú aj tigre a draky.

Ja mám deti tri. Tiež vedia uhrať zoo. V podstate ich stačí len hladkať a dávať im jesť. Inak sme mali pokusy dva. Také normálne, zvieracie. Škrečok sa ubehal v koliesku až z toho umrel. Jednu hodinu behal a ďalšiu bol kaput. Jeho smrť je zahalená rúškom tajomstva. Druhý bol zajac. Normálny hajzel to bol. Chlap. Akonáhle dosiahol pohlavnú zrelosť, začal do nás skákať, útočil a hrýzol. Keď barany na lazoch dosiahnu sexi zrelosť, idú pod nôž. Decko nám zajaca klofnúť zakázalo. A tak sme ho vrátili majiteľovi. Klofol ho on. Kým sme si všetci vyliečili krvavé rany od jeho hryzov, prešla nás chuť hromadiť zvieratká.

Až doteraz. Dieťa číslo tri mi zlomilo srdco (počas izolácie v korone) a chcelo korytnačku. Nevdojak ma to priviedlo k spomienkam na andulky a jakživ som si nevedela predstaviť, ako sa bude Číslo 3 s korytnačkou hrať a mojkať. Rozhodol fakt, že jej akvárko nevlezie do chyžky. Chcelo to niečo malé, neútočné a prítulné. Technicky vzaté spĺňal parametre môj muž, ale dieťa sa s ním odmietalo hrať. Od malička.

A tak som našla zakrslého králička. Do 1200g v dospelosti, malá nežná samička. V chovnej stanici pri Prahe. Všetko šlo, ako malo, ani vedúci mi zatiaľ neprišiel na to, že pripravujem pašovačku cez čiaru. Jeho treba postaviť pred hotovú vec – zajaca – a nechať ho odžiť si emócie. Šlo o zdvihnuté obočie…ja len iba, ak by niekto čakal od matematického podivína nejaký obzvlášť široký emočný rozsah.

A potom nám zavreli hranice. S Českom. Bolo vymaľované. Decko doma na mašľu, že chce zajdu. Ja som už kreslila mapy, ako sa prepašovať k Prahe s čelovkou, nocou, ilegálne. Na to som, samozrejme, napokon nemala gule. Lenže potom sme objavili zvieracieho kuriéra, ktorý z nejakého dôvodu mohol pendlovať medzi krajinami a slobodne šíriť covid. Odovzdávka prebehla na pumpe. Vyfasovala som škatuľu s dierkami. Ktorá vážila asi pol kila. Reku, je tam to zviera??? Prisahal, že je. Dala som mu prachy a mladý muž ťahal šíriť ďalej.

Ilka bola malá a chlpatá. A strapatá. V prvom momente sme si neboli isté, kde má hlavu a kde prdel. Číslo 3 sa málinkato vyfláklo na online výuku a čučali sme svorne na tú malú guľku. Misia splnená. Fakt je mojkavá a prítulná. Zdá sa, že prechováva širšiu škálu emócií ako priemerný chlap. Náš tato zdvihol obočie ešte raz. Keď sa chlpatému decku zapáčilo na novom gauči.

A tak. Od 43tich rokov mám konečne zvieratko, čo sa dá prežiť. Niekedy Ilku dokonca podozrievam, že ma ľúbi viac ako dcéry. Mám tri dcéry, chlpaté bábo a matematického manžela. Sveta mi žiť!