Dvadsať kníh môže zmeniť deťom život

Držal ma na rukách a pristupoval so mnou ku veľkej knižnici. “O čom je táto? A táto je o čom? A tu je čo napísané?,” pýtala som sa. Mala som asi tri roky. Hovoril mi o dobrom vojakovi Švejkovi, aj o Psohlavcoch. Na každú otázku odpovedal tak, aby ju môj trojročný rozum pochopil. Rozprával mi stovky príbehov. Citoval Hviezdoslava, Erbena, Komenského….Oni tam s nami naozaj boli. Všade okolo. Velikáni intelektuálneho sveta, do ktorého ma on voviedol. Keď som mala 5 predstavil mi Einsteina, Newtona, vysvetľovaľ, čo je gravitácia, rozprával o vesmíre, hviezdach. Vedel odpoveď na každú moju otázku.

Od malička som s nimi rástla. S písmenkami, stránkami, poviedkami, básňami, románmi, novelami, ódami, rozprávkami. Niektoré mi vymýšľal on, niektoré mi čítal, iné po pamäti recitoval. Knihy boli súčasťou rodiny, tak ako jej členovia. Mali sme doma aj takzvané nobelovky – bola to edícia autorov, ktorí vyhrali Nobelovu cenu za literatúru. Raz som sa postavila na detskú stoličku a začala som ďakovať. “Hráš sa na speváčku, alebo na herečku?,” spýtal sa ma. “Nie, preberám Nobelovu cenu,” odpovedala som a on sa smial. Písať knihy, bolo pre mňa vždy tou najvyššou métou. Nikoho som neobdivovala viac ako spisovateľov. Niekoho, kto má dar dať na papier obyčajné slová takým spôsobom, že vytvoria niečo dokonalé. Sú to slová, ktoré bežne počujeme, používame, ale niekto z nich vytvorí dokonalý útvar, ktorý má neuveriteľnú moc. My ho prečítame a dejú sa nám neuveriteľné veci, prechádzajú nami emócie, zažívame jedinečné zážitky, môžeme cestovať v čase aj v priestore, navštevovať neskutočné svety. Nepotrebuje k tomu techniku, kamery, efekty, hercov, maskérov. Stačí len pero, papier, fantázia a kumšt písania. 

Bola som na jednej tlačovej besede o dôležitosti čítania a tam zaznela veta, ktorá ma nesmierne zaujala. Podľa dlhoročného prieskumu, ktorý sa robil v mnohých krajinách a skúmal vplyvy sociálneho prostredia na život detí vyšlo, že ak deti vyrastajú medzi knihami, majú oveľa väčšiu šancu na dosahovanie lepších výsledkov a vyššej úrovne vzdelania v dospelosti. Samozrejme, mne z toho vyšlo, že tie deti by mali knihy aj prečítať. Omyl, nemusia! Stačí len to, že ich knihy obklopujú. Stačí 20 kníh v domácej knižnici a môže to ich život zmeniť k lepšiemu. Už len fakt, že vidia čítať rodičov, že knihy majú v knižnici, že do nich môžu kedykoľvek nazrieť, že z nich môžu niečo čerpať je tak závažný, že vie ovplyvniť úroveň ich vzdelania v budúcnosti. Fantastické, nie? Dáte si do knižnice 20 kníh a je veľká šanca, že vaše deti budú mať pozitívny vzťah k vzdelaniu.

Ďakujem mu, že ma doviedol ku knihám, že odpovedal na každú moju otázku, že mi odhalil tajomstvá literatúry aj v časoch, keď ja som ešte čítať nevedela. Že ma nimi obklopoval, že s nami bývali doma. Žiť s Dostojevským, Kafkom, Tolstojom, Bulgakovom, Mňačkom, ale hlavne s mojím starým otcom mi zabezpečilo skvelý štart k hodnotnému životu. Niekedy mám pocit, že knihy sú stále moji najbližší priatelia. V tých najlepších aj najťažších životných chvíľach majú pre mňa vždy čas aj odpoveď.