Dve ženy a dvaja lekári

 

Boli dve ženy. Matka a dcéra. Matka bola ešte nedávno samostatná a veľmi schopná stará pani. Háčkovala, starala sa o záhradku. Dnes ležala na posteli, kosť a koža. Z nosa jej trčala hadička, sotva vnímala okolie. Dcéra sa o ňu s láskou starala, každý deň jej pomixovala, čo má rada a snažila sa ju učiť znovu prijímať potravu. Po mozgovej porážke je všetko inak.

Hadička mamke zavadzala. A tak sa vybrala dcéra do nemocnice opýtať sa chirurga, čo ďalej. Či nechať hadičku, či bojovať s lyžičkou, hoc za cenu vyhladovania už aj tak slabučkej mamky. V predošlých rozhovoroch s lekármi hovorili aj o prípadnom voperovaní sondy pre príjem potravy.

Dcéra nechala mamku doma samú, bežala, ponáhľala sa. Veď chce len informáciu, ako môžu lekári z chirurgie pomôcť starej a krehkej žene.

Toto všetko ale asi nevedel chirurg, pretože keď sa konečne ustráchaná dostala na rad, arogantným tónom jej povedal, nech nevymýšľa, sonda nebude a nech ide domov ešte skúšať. Povedal aj viacero slov, ktorým nerozumela. I došla dcéra domov. Plakala. V strese a zármutku vlastne ani nepochopila, čo na ňu lekár skríkol.

Mamka leží. V nose hadička. Chrčí. Chudne. Dcéra plače. Nevie, čo ďalej.

A tak sme skúsili na chirurgii v druhom meste. Lekár bol veľmi ochotný. Všetko vysvetlil. Vo všetkom poradil. Povedal takmer to isté. Len ako človek. My sme všetko pochopili a prijali skutočnosť takú, aká je.

Boli dvaja lekári. Jeden človek. A druhý stroj.

 

Prečítajte si aj Psychopati v Tatrách

 

 

Ženy v meste